Najkrajšia cesta života je tá k sebe…, magazín LÁV
Hovorí o sebe, že sa doživotne zamilovala do pravdy. Na jej ceste ju postretol nádor na maternici, požiar vlastného domu, manželská nevera, odcudzenie dcéry…
Dnes za to všetko ďakuje, pretože verí, že práve toto ju priviedlo ku skutočnej slobode, láske k sebe a životu. Brandon Bays (62), autorka svetového bestselleru CESTA exkluzívne pre LÁV….
Autor: Alexandra Tinková
Dátum: november 2016
Zdroj: Magazín LÁV
Možno vás na prvý pohľad obálka jej knihy odradí, ako mňa pred pár rokmi. Dokonale učesaná blondína s dokonalým americkým úsmevom, ktorá nám ide dávať ďalší návod na dokonalý život?… Potom sa do jej príbehu, ktorý Brandon Bays vo svojom bestselleri Cesta úprimne vyrozprávala celému svetu, ponoríte hlbšie. A začnete vnímať, že toto je príbeh o všetkom možnom, len nie o dokonalosti. A že to, čo Brandon určite nechcela, bolo dávať druhým SVOJ NÁVOD na život. Naopak, nástojčivo nabáda ľudí, aby našli svoju cestu, započúvali sa do svojho najhlbšieho hlasu a nebáli sa otvoriť vlastnej nedokonalosti…
Keď túto vitálnu šesťdesiatničku so zvonivým smiechom stretnete osobne, prichádza ďalšia lavína prekvapení. Brandon vás okamžite nakazí svojou bezstarostnosťou. Chvíľu si spieva, chvíľu ju vidíte behať bosú, vôbec si nedáva pozor na slovník („my, Newyorčania, hrešíme ako piráti“), a keď jej položíte príliš komplikovanú otázku, úprimne vám odpovie: „Viete, ja si stále viac uvedomujem, že vlastne nič neviem…“
K tejto obdivuhodnej pokore Brandon Bays dospela vlastným príbehom: nádor na maternici vo veľkosti basketbalovej lopty, ničivý požiar na Floride, ktorý jej zhltol strechu nad hlavou, pád na finančné dno, strata manžela, ktorý odišiel za mladšou ženou, odcudzenie dcéry, ktorá sa s ňou dlhé mesiace nebavila… No práve toto všetko urobilo z Brandon tú ženu, ktorou je dnes. Ktorá dokáže zo svojej energie rozdávať na počkanie. A keď sa jej spýtate na tento závideniahodný recept na šťastie, odpovie: „Len sa vrátiť domov. Tam, kde vás volá a čaká vaša duša….“
„MAJME ODVAHU POZRIEŤ SA, ČO LEŽÍ SKUTOČNE V NAŠOM VNÚTRI.”
Brandon, mnoho ľudí si po prečítaní vášho príbehu položí podobnú otázku: „Okej, chcem tomu veriť! Ale čo je to, to NIEČO, čo ju vlastne uzdravilo? Viera? Sila? Láska, Boh, vesmír?….“
Viete, ja verím v niečo, čo nazývam nekonečná inteligencia. To čosi v každom z nás, čo je zodpovedné za to, že naše srdce bije, naše vlasy rastú, oči žiaria, krv v žilách prúdi. A metóda Cesty vlastne dáva priechod tejto nekonečnej inteligencii – zdroju v nás, aby urobil svoju ozdravnú prácu na duši a tele. Dnes už aj oficiálna veda uznáva, že väčšina chorôb, má svoj pôvod v emóciách. Tak jednoducho fungujeme: Ak nám príde do života silná, neželaná emócia, a my ju neprecítime, ale namiesto toho ju potlačíme hlboko do seba, spúšťa sa v tele okamžite mohutná biochemická reakcia. Tá spôsobí, že sa uzavrú bunkové receptory, začnú vznikať nezdravé bunky, a to môže viesť v tele k vzniku chorôb. Naopak, keď prežívame emócie otvorene, prirodzene, tak, ako je to vlastné dieťaťu, aj naše bunkové receptory zostávajú otvorené, zdravé. Cesta je teda akousi cestou do útrob nášho hlbokého vedomia, do miest týchto potlačených emócií a zablokovaných buniek.
Takže dá sa povedať, že nás lieči naše vyššie, múdrejšie JA?
Istotne vám viem povedať, že tá, čo ma vyliečila, nebola Brandon Bays. Ale takisto viem, že som musela chcieť spolupracovať, byť vedomou súčasťou toho procesu. Je to proces, kde sa otvárate postupne hlbším a hlbším vrstvám vašich emócií, vstupujete až do nekonečna svojej duše. V tej najhlbšej vrstve odkryjete svoje potlačené bunkové spomienky, a môžete ich konečne uvoľniť a prenechať minulosti. Len treba chcieť mať odvahu pozrieť sa, čo tam skutočne je.
Metóda Cesty vyliečila mnoho tisícov ľudí po celom svete z takých chorôb ako rakovina, depresie, autoimúnne ochorenia, skleróza multiplex, artritída, neplodnosť…Skeptické JA v nás sa však opýta: „No dobre, ale bude to fungovať aj na mňa? Platí to naozaj pre každého?…“
Nekonečná múdrosť KAŽDÉHO jedného človeka je takéhoto liečenia určite schopná, v tomto sa nelíšime, z tohto pohľadu je Cesta vhodná a použiteľná pre každého. Druhou vecou sú samotné očakávania, ktoré si človek začne pred procesom dopredu konštruovať. Cesta je pre každého absolútne individuálnym a odlišným zážitkom. Preto odporúčam každému odložiť všetky predstavy a očakávania o tom, ako by to malo prebiehať, čo by mal po prvom sedení dosiahnuť. Pretože práve takéto predstavy môžu výsledný účinok potláčať a ničiť. Naša hlava už dopredu špekuluje, diktuje, ako by sme sa mali počas procesu cítiť, ako by to malo prebiehať. S takýmto prístupom však nie sme schopní precítiť skutočné, pravdivé pocity, ktoré sú tým najdôležitejším sprievodcom na našej ceste. Stále zdôrazňujem – Cesta je božia skúsenosť. Ja sama si dodnes prechádzam procesom raz za týždeň, a nikdy, nikdy by som si nedovolila byť taká pyšná, aby som si myslela, že to riadim sama, a že to bude tak, ako si to ja predstavujem.
Nemali ste žiadne predstavy a túžby ani pri vašej prvej, spontánnej ceste, keď sa začalo vaše uzdravenie z nádoru?
Som presvedčená, že skutočná pravda o mojej chorobe sa mi odhalila, až keď som sa naozaj vzdala. Keď som prestala bojovať, usilovať sa za každú cenu vyriešiť to, zvládnuť to, vyhrať nad tým tumorom. Keď som ho prestala analyzovať mysľou. A stalo sa to počas jednej masáže. Priamo tam, na masážnom stole, sa istá časť mňa tej situácii jednoducho úplne odovzdala. Poddala som sa, opustila všetky svoje dovtedajšie snahy, boje, očakávania, rozumové konštrukcie o tom, čo moja choroba je, ako by som nad ňou mala zvíťaziť. Práve pri tomto pocite „vzdania sa“ sa dostávate do kontaktu s tým Zdrojom, Nekonečnom vo vás, a nechávate sa ním konečne viesť. Stačí sa teda jednoducho odovzdať situácii? Odovzdanie sa a vypnutie mysle nás dovedie k skutočnej príčine našej choroby, trápenia. K tým bunkovým spomienkam, ktoré náš problém spôsobili. Nemyslite si, aj ja som s tým bojovala. Som rovnako skeptická ako ostatní ľudia! Takže keď som narazila na udalosť, ukrytú v bunkových spomienkach mojej choroby, okamžite sa arogantne prihlásila moja myseľ a vyhlásila: „No, to je teda poriadna blbosť! Toto určite nemôže byť tá spomienka, ktorú hľadáš! Ty si predsa terapeutka, a túto traumatickú záležitosť z detstva máš už x-krát rozobratú a vyriešenú!“ No ja som napriek tomu bola vedená niekam ďalej, k ešte hlbšej odpovedi. A moja duša a telo odpovedali: „No, možno si myslíš, že si túto záležitosť vyriešila. Ale v skutočnosti to tak nie je.“ A tak som tam ležala, uprostred týchto protichodných hlasov, a odvážila sa položiť si otázku: „Je teda táto záležitosť uzavretá?“ A odniekiaľ z hĺbok mňa zaznelo jediné slovko: „Nie…“ Pocítila som zúfalstvo. A uprostred tohto zúfalstva mi niečo vo mne odpovedalo: „Vzdaj sa všetkých snáh chcieť to napraviť a vyriešiť! Prestaň to chcieť zmeniť! Prestaň sa tak zúfalo chcieť vyliečiť!…“ Nezostávalo mi nič iné, len poslúchnuť tento hlas. Vzdala som sa. Padala som stále hlbšie, do akéhosi tichého pocitu pokoja, a niekde vo mne sa zrodila modlitba. Modlitba za to, aby som už len bola vedená tým čímsi, múdrejším ako ja, nech koná, čo má. A vtedy sa opäť ozval ten hlas, aby mi povedal, že to, čo potrebujem k vyliečeniu je – úplne odpustiť…
Hovoríte, že skutočným spúšťačom liečenia je až moment odpustenia. Vy sama ste boli dokonca svedkom procesov, keď žena židovského pôvodu dokázala odpustiť Hitlerovi, a muž s rakovinou pľúc odpustil vojakom, ktorí zabili v 2. svetovej vojne jeho matku. Sú to nesmierne silné a inšpirujúce príbehy, no opäť – väčšina ľudí by vám asi položila ako prvú otázku: Ako??? Ako sa dá také niečo odpustiť? Kde na to vziať toľko sily, lásky?…
Zmysel odpustenia nie je v tom, že schvaľujeme a odobríme ten konkrétny čin, správanie. Počas Cesty odpúšťame duši toho, kto nám ublížil. A môžeme dokonca jasne povedať: „Nie, to, čo si urobil, nebolo správne a prijateľné. No odpúšťam tvojej duši, tvojmu vyššiemu JA, a snažím sa pochopiť dôvody tvojho konania.“ Áno, stal sa mi prípad, keď istá Židovka mala pri procese táborového ohňa (podstatná časť terapie, počas ktorej prebieha odpustenie – pozn. red.) vedľa seba Hitlera. A pociťovala nesmiernu beznádej, zmar, hnev a straty, ktoré jej predkovia počas druhej svetovej vojny, ale aj pred ňou, museli okúsiť. No napokon sa jej všetky tieto pocity podarilo uvoľniť. S tým, že neospravedlňuje činy, ktoré boli spáchané na jej predkoch, či v akejkoľvek inej vojne. No bola ochotná odpustiť duši Hitlera. Povedala: „Nechcem už, aby tieto moje pocity trpkosti, zášti a hnevu ďalej prechádzali na moje deti. Preto odpúšťam…“
MUSELA SOM SI SIAHNUŤ NA DNO,
KDE SOM NADOBUDLA SILU A PRESVEDČENIE,
ŽE AJ TIE NAJVÄČŠIE BOLESTI DUŠE SA DAJÚ VYLIEČIŤ.
Vraví sa, že odpúšťame v prvom rade kvôli sebe…
To je pravda. Keď som na jednom seminári rozprávala o svojom detstve plnom násilia a spomínala som, ako moja matka stála nado mnou s nožom v ruke a s hrozbami, že ma zabije, jedna žena na tie slová celá rozrušená vybehla von z miestnosti. V posledný deň seminára sa mi prišla ospravedlniť za svoju prudkú reakciu: „Viete, práve včera by mal môj najstarší syn jedenáste narodeniny. Môj manžel pred tromi rokmi zabil všetky tri moje deti. Ubodal ich k smrti. A ja som odvtedy celé tie tri roky ani jedinú noc nespala. Včera, počas procesu Cesty som pri táboráku cítila toľký hnev a nenávisť voči Bohu za to, že sa mi niečo takéto muselo stať, že moje tri deti museli byť zavraždené, že také niečo vôbec dopustil!!!!… No konečne som mu bola schopná odpustiť. Ďalší deň som mala v procese moje deti. Opantal ma silný pocit, že ma zradili, opustili. No dokázala som odpustiť aj svojim deťom. V tú noc som spala po prvý raz po troch rokoch. No a dnes som mala pri procese konečne môjho manžela. Nemôžem povedať, že som mu odpustila z celého srdca. Ale niečo sa v srdci pohlo, otvorilo a uvoľnilo. A cítim, že čoskoro, postupom času dokážem odpustiť aj jemu. No nie kvôli nemu. Musím mu odpustiť kvôli sebe. Aby som sa oslobodila.
Vy ste si niekoľko rokov po tom, čo ste sa vyliečili z choroby, museli priznať, že vaša Cesta týmto ani zďaleka nekončí, že ste tým nezískali všetky odpovede na život…
Áno, práve to je krásne na ceste života. Až po tom, čo som vyzdravela a začala pracovať s metódou Cesty po svete, ma postretli ďalšie, dnes už viem, že nesmierne vzácne lekcie a skúsenosti. Zhorel nám dom, odišiel odo mňa milovaný manžel, bola som finančne na dne, odcudzila sa mi jediná dcéra. Stalo sa mi vlastne všetko, čo sa človeku v živote môže prihodiť. Ale vďaka tomu som si naplno uvedomila, že nie jeden proces, nie vyriešenie jedného problému je cesta. Že skutočná cesta je celý život, až do jeho posledného okamihu. Mňa v tom ťažkom období, keď sa na mňa všetky tieto záležitosti zosypali prakticky naraz, posunula ďalej zdanlivá ´maličkosť´. Opantal ma pocit, že všetko, čomu som vo svojom živote verila, na čom som stavala svoje šťastie a istoty, je teraz úplne zničené. Takáto zúbožená som prechádzala okolo chladničky, keď mi padol do oka nápis na jej dverách: „Všetko zdanlivo neočakávané, čo nám prichádza do života, je v skutočnosti božím darom a chce poslúžiť nášmu dobru, ak to prijmeme a naplno využijeme.“ Áno, možno si v tej sekunde poviete – ako môže byť darom to, že mi zhorel dom, že mi muž ušiel k mladšej, daňový úrad sa mi vyhráža, že mi zabaví aj tie zvyšky majetku, čo mi zostali, a dcéra sa so mnou nerozpráva?… Ale kdesi hlboko vo mne mi čosi ticho hovorilo, že ak budem naozaj veriť, že to všetko JE dar, tak sa mi to tak vyjaví…
Čo teda bolo najväčším darom tejto situácie?
Jednoducho som prestala lipnúť na veciach, ale aj vzťahoch, prestala som stavať svoje šťastie, svoju existenciu, na veciach tam vonku. Zbavila som sa presvedčenia, že šťastná a úplná budem až vtedy, keď budem mať dom, dobrého muža, poslušnú dcéru a určitú sumu peňazí na účte. A presvedčila som sa, že to tak nie je. Že ak aj všetky tieto veci odo mňa odídu, nikdy, naozaj nikdy nemôžem stratiť seba. Nestrácam svoju podstatu. Nestrácam lásku vo svojom srdci. Že vlastne vo mne vnútri sa nič nemení. Bol to obrovský dar slobody. Slobody, vyvierajúcej z poznania, že nemusím očakávať, dosahovať a lipnúť na veciach zvonka, aby som sa cítila byť šťastnou, milovanou, spokojnou. Že to šťastie, láska, pokoj a pravda o mne, o druhých, o živote tam stále je. Pevná, nekonečná, nemenná bez ohľadu na to, čo sa deje okolo mňa…. Postupne som si uvedomila, že som cez to všetko musela prejsť. Musela som si zažiť, že môj otec sa obesil, keď som bola mladá. A všetky ďalšie bolesti a straty. Musela som si siahnuť na dno, kde som nadobudla silu a presvedčenie, že aj tie najväčšie bolesti duše sa dajú vyliečiť. Aby som toto posolstvo mohla dnes dávať ďalej. Posolstvo o tom, že všetci, v každej situácii MÔŽEME začať liečiť svoje duše, životy, vzťahy, svoje rodiny, okolie, krajiny….
Musí to byť obrovská zodpovednosť, keď sa na vás obracia toľko ľudí s prosbou o pomoc…
Iste, no ja vždy ľuďom hovorím jedno: „Ja pre vás nemám žiadne odpovede! Jediné cenné odpovede, ktoré vás povedú na VAŠEJ ceste, nájdete vo vašom vnútri.“ To je zároveň to najcennejšie, čo metóda Cesty môže ľuďom dať: Nájsť toho učiteľa, toho múdreho guru v sebe. Žiadny majster, žiadny osvietenec tam vonku nie je múdrejší, ako hlas vašej duše… Naša metóda má dnes veľa pokračovateľov, vyškolených terapeutov po celom svete. No ani to neznamená, že títo terapeuti, majú pre vás lepšie odpovede ako vy sami. Oni iba boli požehnaní tou životnou skúsenosťou, že precítili svoje najhlbšie JA, a tak môžu sprevádzať ďalších ľudí, ktorí sa snažia naplniť svoj život, či vyliečiť sa z choroby. Povzbudiť, podať pomocnú ruku, byť pri vás, a uistiť vás, že áno, je to možné, je možné vrátiť sa domov, k svojej duši, ktorá vás neustále čaká.
Dnes existujú vo svete mnohé liečebné metódy a teórie, v rôznych kútoch sveta používame iné slová a termíny. No všetko sa napokon aj tak stretáva v jednom bode a princípe: Láska je liečivý princíp všetkého a pre celý svet. Súhlasíte?
Absolútne verím v liečivú silu viery, nádeje a lásky. Áno, láska je pre mňa najväčšia. Celkom iste bola podstatou môjho prvého priameho zážitku so zdrojom a nepochybne je prítomná vždy pri tom, keď sa človek konečne vzdá všetkým svojim dovtedajším presvedčeniam a hlasom ega, a otvára sa niečomu vyššiemu. Láske. Áno, to je Láska. Podstata nás všetkých.
Veríte, že je to tiež liek na vyliečenie ľudstva, tejto planéty?
Áno, a každodenne sa k tomu modlím. Bola som svedkom nádherného workshopu v Nemecku, kde sa ocitli na jednom mieste nemecky aj hebrejsky hovoriaci návštevníci. Celkovo tam bolo 18 rôznych národností, takže také mini Spojené národy. Zo začiatku tie dve strany po sebe iba bez slov pokukovali, snažili sme sa tú priepasť nejako preklenúť, no napätie v miestnosti sa dalo krájať. Na druhý deň som nastolila tému, aby sme sa všetci snažili pochopiť, že druhá svetová vojna zďaleka nebola jediným vojnovým konfliktom tejto planéty! Naopak, vojny sa vedú od začiatkov ľudstva. Neexistuje jediný národ, ktorého by sa netýkal nejaký vojnový konflikt. To je história a vizitka nás, ľudí všeobecne. Odkedy sme sa naučili, ako hodiť kameňom, ako vziať ostrú palicu a niekoho zabiť. Všetky náboženstvá, krajiny, rasy proti sebe odjakživa bojujú.
Takže sme v tom všetci narovnako?
Všetci bez rozdielu máme vo svojej DNA, zdedenej po našich predkoch, vedomie vojny, bojovania, zabíjania. A kým nevyčistíme toto vedomie z našich buniek a životov, bude nás stále ovplyvňovať… A tak som vtedy všetkých v tej miestnosti a napätej atmosfére poprosila, aby sme sa vzdali všetkých slov a skutkov, ktorými sme niekedy niekoho zranili a na ktoré nie sme pyšní. Bola som v úžase z toho, čo všetko som ja sama potrebovala vyčistiť, vysloviť, dať zo seba von. …Napokon prišiel čas na odpustenie. Viete si predstaviť, keď týmto procesom prechádzala celá miestnosť, aká to bola sila! Keď ľudia na konci otvorili oči, poprosila som ich: ´Otočte sa k osobe vedľa seba a povedzte – odpúšťam ti za vojnové vedomie uložené v tvojej DNA!´ Vtom sa stala tá najkrajšia vec, akú si viete predstaviť – 38 Židov z jedného konca miestnosti vyskočilo a začalo sa hrnúť na druhý koniec, k Nemcom. A tých 87 Nemcov vyskočilo na nohy a náhlili sa oproti Židom. Stretli sa uprostred, začali sa objímať a hovoriť si tie oslobodzujúce slová odpustenia. Spustilo to doslova lavínu. Videla som Rusov, ako si odpúšťajú s Angličanmi. A videla som ženu z Tokia, ako odpúšťa niekomu z Ameriky. Videla som Poliakov, dávajúcich odpustenie Nemcom, černochov, objímajúcich sa s belochmi, židov v objatí s kresťanmi… Doslova som mala pred očami, ako padajú múry medzi krajinami, rasami, náboženstvami. Takže — áno! Je možné odpustiť si a liečiť seba i svet láskou. Videla som to na vlastné oči a zažívam to na vlastnej koži počas mojej práce, ktorou som požehnaná. Verím, že mier je nám na dosah, a je možné dosiahnuť ho v našich časoch.
Ako v tomto kontexte vnímate Slovensko, kam sa rada a často vraciate?
Mám k vám, ľuďom zo strednej Európy mimoriadne blízko. Napokon, moja mama pochádza z Viedne. Počas vojny spoznala amerického vojaka, vydala sa zaňho a odišla s ním do Ameriky. Odvtedy o vojne nikdy nehovorila. Nikdy! Až ako dospelá som sa dozvedela, že môj starý otec zahynul vo vojne. Žilo to v našom podvedomí, v našich DNA. Aj v tom mojom – žila som pod vplyvom tej umlčanej bolesti mojej mamy. Pretože tak emočná a bunková pamäť pracuje — dedí sa z generácie na generáciu. A práve tieto zdedené traumy často veľmi negatívne ovplyvňujú náš život. Žijeme ho akosi bez radosti, entuziazmu, sebaúcty, ani nevieme prečo. Komu by napadlo, že to môžu byť potlačované spomienky našich predkov?…. Preto je pre mňa veľmi dôležité pôsobiť tu v strednej Európe aj v tomto zmysle. Je tu veľa vojnovej bolesti, ktorú možno vyliečiť. Zložiť ju konečne z našich bedier, oslobodiť sa od nej a neodovzdávať ju ďalším generáciám, nezaťažovať ich už tým. Tým liečime nielen seba, svoje duše, ale aj naše krajiny, svet…
Autor: Alexandra Tinková
Dátum: november 2016
Zdroj: Magazín LÁV
Možno vás na prvý pohľad obálka jej knihy odradí, ako mňa pred pár rokmi. Dokonale učesaná blondína s dokonalým americkým úsmevom, ktorá nám ide dávať ďalší návod na dokonalý život?… Potom sa do jej príbehu, ktorý Brandon Bays vo svojom bestselleri Cesta úprimne vyrozprávala celému svetu, ponoríte hlbšie. A začnete vnímať, že toto je príbeh o všetkom možnom, len nie o dokonalosti. A že to, čo Brandon určite nechcela, bolo dávať druhým SVOJ NÁVOD na život. Naopak, nástojčivo nabáda ľudí, aby našli svoju cestu, započúvali sa do svojho najhlbšieho hlasu a nebáli sa otvoriť vlastnej nedokonalosti…
Keď túto vitálnu šesťdesiatničku so zvonivým smiechom stretnete osobne, prichádza ďalšia lavína prekvapení. Brandon vás okamžite nakazí svojou bezstarostnosťou. Chvíľu si spieva, chvíľu ju vidíte behať bosú, vôbec si nedáva pozor na slovník („my, Newyorčania, hrešíme ako piráti“), a keď jej položíte príliš komplikovanú otázku, úprimne vám odpovie: „Viete, ja si stále viac uvedomujem, že vlastne nič neviem…“
K tejto obdivuhodnej pokore Brandon Bays dospela vlastným príbehom: nádor na maternici vo veľkosti basketbalovej lopty, ničivý požiar na Floride, ktorý jej zhltol strechu nad hlavou, pád na finančné dno, strata manžela, ktorý odišiel za mladšou ženou, odcudzenie dcéry, ktorá sa s ňou dlhé mesiace nebavila… No práve toto všetko urobilo z Brandon tú ženu, ktorou je dnes. Ktorá dokáže zo svojej energie rozdávať na počkanie. A keď sa jej spýtate na tento závideniahodný recept na šťastie, odpovie: „Len sa vrátiť domov. Tam, kde vás volá a čaká vaša duša….“
„MAJME ODVAHU POZRIEŤ SA, ČO LEŽÍ SKUTOČNE V NAŠOM VNÚTRI.”
Brandon, mnoho ľudí si po prečítaní vášho príbehu položí podobnú otázku: „Okej, chcem tomu veriť! Ale čo je to, to NIEČO, čo ju vlastne uzdravilo? Viera? Sila? Láska, Boh, vesmír?….“
Viete, ja verím v niečo, čo nazývam nekonečná inteligencia. To čosi v každom z nás, čo je zodpovedné za to, že naše srdce bije, naše vlasy rastú, oči žiaria, krv v žilách prúdi. A metóda Cesty vlastne dáva priechod tejto nekonečnej inteligencii – zdroju v nás, aby urobil svoju ozdravnú prácu na duši a tele. Dnes už aj oficiálna veda uznáva, že väčšina chorôb, má svoj pôvod v emóciách. Tak jednoducho fungujeme: Ak nám príde do života silná, neželaná emócia, a my ju neprecítime, ale namiesto toho ju potlačíme hlboko do seba, spúšťa sa v tele okamžite mohutná biochemická reakcia. Tá spôsobí, že sa uzavrú bunkové receptory, začnú vznikať nezdravé bunky, a to môže viesť v tele k vzniku chorôb. Naopak, keď prežívame emócie otvorene, prirodzene, tak, ako je to vlastné dieťaťu, aj naše bunkové receptory zostávajú otvorené, zdravé. Cesta je teda akousi cestou do útrob nášho hlbokého vedomia, do miest týchto potlačených emócií a zablokovaných buniek.
Takže dá sa povedať, že nás lieči naše vyššie, múdrejšie JA?
Istotne vám viem povedať, že tá, čo ma vyliečila, nebola Brandon Bays. Ale takisto viem, že som musela chcieť spolupracovať, byť vedomou súčasťou toho procesu. Je to proces, kde sa otvárate postupne hlbším a hlbším vrstvám vašich emócií, vstupujete až do nekonečna svojej duše. V tej najhlbšej vrstve odkryjete svoje potlačené bunkové spomienky, a môžete ich konečne uvoľniť a prenechať minulosti. Len treba chcieť mať odvahu pozrieť sa, čo tam skutočne je.
Metóda Cesty vyliečila mnoho tisícov ľudí po celom svete z takých chorôb ako rakovina, depresie, autoimúnne ochorenia, skleróza multiplex, artritída, neplodnosť…Skeptické JA v nás sa však opýta: „No dobre, ale bude to fungovať aj na mňa? Platí to naozaj pre každého?…“
Nekonečná múdrosť KAŽDÉHO jedného človeka je takéhoto liečenia určite schopná, v tomto sa nelíšime, z tohto pohľadu je Cesta vhodná a použiteľná pre každého. Druhou vecou sú samotné očakávania, ktoré si človek začne pred procesom dopredu konštruovať. Cesta je pre každého absolútne individuálnym a odlišným zážitkom. Preto odporúčam každému odložiť všetky predstavy a očakávania o tom, ako by to malo prebiehať, čo by mal po prvom sedení dosiahnuť. Pretože práve takéto predstavy môžu výsledný účinok potláčať a ničiť. Naša hlava už dopredu špekuluje, diktuje, ako by sme sa mali počas procesu cítiť, ako by to malo prebiehať. S takýmto prístupom však nie sme schopní precítiť skutočné, pravdivé pocity, ktoré sú tým najdôležitejším sprievodcom na našej ceste. Stále zdôrazňujem – Cesta je božia skúsenosť. Ja sama si dodnes prechádzam procesom raz za týždeň, a nikdy, nikdy by som si nedovolila byť taká pyšná, aby som si myslela, že to riadim sama, a že to bude tak, ako si to ja predstavujem.
Nemali ste žiadne predstavy a túžby ani pri vašej prvej, spontánnej ceste, keď sa začalo vaše uzdravenie z nádoru?
Som presvedčená, že skutočná pravda o mojej chorobe sa mi odhalila, až keď som sa naozaj vzdala. Keď som prestala bojovať, usilovať sa za každú cenu vyriešiť to, zvládnuť to, vyhrať nad tým tumorom. Keď som ho prestala analyzovať mysľou. A stalo sa to počas jednej masáže. Priamo tam, na masážnom stole, sa istá časť mňa tej situácii jednoducho úplne odovzdala. Poddala som sa, opustila všetky svoje dovtedajšie snahy, boje, očakávania, rozumové konštrukcie o tom, čo moja choroba je, ako by som nad ňou mala zvíťaziť. Práve pri tomto pocite „vzdania sa“ sa dostávate do kontaktu s tým Zdrojom, Nekonečnom vo vás, a nechávate sa ním konečne viesť. Stačí sa teda jednoducho odovzdať situácii? Odovzdanie sa a vypnutie mysle nás dovedie k skutočnej príčine našej choroby, trápenia. K tým bunkovým spomienkam, ktoré náš problém spôsobili. Nemyslite si, aj ja som s tým bojovala. Som rovnako skeptická ako ostatní ľudia! Takže keď som narazila na udalosť, ukrytú v bunkových spomienkach mojej choroby, okamžite sa arogantne prihlásila moja myseľ a vyhlásila: „No, to je teda poriadna blbosť! Toto určite nemôže byť tá spomienka, ktorú hľadáš! Ty si predsa terapeutka, a túto traumatickú záležitosť z detstva máš už x-krát rozobratú a vyriešenú!“ No ja som napriek tomu bola vedená niekam ďalej, k ešte hlbšej odpovedi. A moja duša a telo odpovedali: „No, možno si myslíš, že si túto záležitosť vyriešila. Ale v skutočnosti to tak nie je.“ A tak som tam ležala, uprostred týchto protichodných hlasov, a odvážila sa položiť si otázku: „Je teda táto záležitosť uzavretá?“ A odniekiaľ z hĺbok mňa zaznelo jediné slovko: „Nie…“ Pocítila som zúfalstvo. A uprostred tohto zúfalstva mi niečo vo mne odpovedalo: „Vzdaj sa všetkých snáh chcieť to napraviť a vyriešiť! Prestaň to chcieť zmeniť! Prestaň sa tak zúfalo chcieť vyliečiť!…“ Nezostávalo mi nič iné, len poslúchnuť tento hlas. Vzdala som sa. Padala som stále hlbšie, do akéhosi tichého pocitu pokoja, a niekde vo mne sa zrodila modlitba. Modlitba za to, aby som už len bola vedená tým čímsi, múdrejším ako ja, nech koná, čo má. A vtedy sa opäť ozval ten hlas, aby mi povedal, že to, čo potrebujem k vyliečeniu je – úplne odpustiť…
Hovoríte, že skutočným spúšťačom liečenia je až moment odpustenia. Vy sama ste boli dokonca svedkom procesov, keď žena židovského pôvodu dokázala odpustiť Hitlerovi, a muž s rakovinou pľúc odpustil vojakom, ktorí zabili v 2. svetovej vojne jeho matku. Sú to nesmierne silné a inšpirujúce príbehy, no opäť – väčšina ľudí by vám asi položila ako prvú otázku: Ako??? Ako sa dá také niečo odpustiť? Kde na to vziať toľko sily, lásky?…
Zmysel odpustenia nie je v tom, že schvaľujeme a odobríme ten konkrétny čin, správanie. Počas Cesty odpúšťame duši toho, kto nám ublížil. A môžeme dokonca jasne povedať: „Nie, to, čo si urobil, nebolo správne a prijateľné. No odpúšťam tvojej duši, tvojmu vyššiemu JA, a snažím sa pochopiť dôvody tvojho konania.“ Áno, stal sa mi prípad, keď istá Židovka mala pri procese táborového ohňa (podstatná časť terapie, počas ktorej prebieha odpustenie – pozn. red.) vedľa seba Hitlera. A pociťovala nesmiernu beznádej, zmar, hnev a straty, ktoré jej predkovia počas druhej svetovej vojny, ale aj pred ňou, museli okúsiť. No napokon sa jej všetky tieto pocity podarilo uvoľniť. S tým, že neospravedlňuje činy, ktoré boli spáchané na jej predkoch, či v akejkoľvek inej vojne. No bola ochotná odpustiť duši Hitlera. Povedala: „Nechcem už, aby tieto moje pocity trpkosti, zášti a hnevu ďalej prechádzali na moje deti. Preto odpúšťam…“
MUSELA SOM SI SIAHNUŤ NA DNO,
KDE SOM NADOBUDLA SILU A PRESVEDČENIE,
ŽE AJ TIE NAJVÄČŠIE BOLESTI DUŠE SA DAJÚ VYLIEČIŤ.
Vraví sa, že odpúšťame v prvom rade kvôli sebe…
To je pravda. Keď som na jednom seminári rozprávala o svojom detstve plnom násilia a spomínala som, ako moja matka stála nado mnou s nožom v ruke a s hrozbami, že ma zabije, jedna žena na tie slová celá rozrušená vybehla von z miestnosti. V posledný deň seminára sa mi prišla ospravedlniť za svoju prudkú reakciu: „Viete, práve včera by mal môj najstarší syn jedenáste narodeniny. Môj manžel pred tromi rokmi zabil všetky tri moje deti. Ubodal ich k smrti. A ja som odvtedy celé tie tri roky ani jedinú noc nespala. Včera, počas procesu Cesty som pri táboráku cítila toľký hnev a nenávisť voči Bohu za to, že sa mi niečo takéto muselo stať, že moje tri deti museli byť zavraždené, že také niečo vôbec dopustil!!!!… No konečne som mu bola schopná odpustiť. Ďalší deň som mala v procese moje deti. Opantal ma silný pocit, že ma zradili, opustili. No dokázala som odpustiť aj svojim deťom. V tú noc som spala po prvý raz po troch rokoch. No a dnes som mala pri procese konečne môjho manžela. Nemôžem povedať, že som mu odpustila z celého srdca. Ale niečo sa v srdci pohlo, otvorilo a uvoľnilo. A cítim, že čoskoro, postupom času dokážem odpustiť aj jemu. No nie kvôli nemu. Musím mu odpustiť kvôli sebe. Aby som sa oslobodila.
Vy ste si niekoľko rokov po tom, čo ste sa vyliečili z choroby, museli priznať, že vaša Cesta týmto ani zďaleka nekončí, že ste tým nezískali všetky odpovede na život…
Áno, práve to je krásne na ceste života. Až po tom, čo som vyzdravela a začala pracovať s metódou Cesty po svete, ma postretli ďalšie, dnes už viem, že nesmierne vzácne lekcie a skúsenosti. Zhorel nám dom, odišiel odo mňa milovaný manžel, bola som finančne na dne, odcudzila sa mi jediná dcéra. Stalo sa mi vlastne všetko, čo sa človeku v živote môže prihodiť. Ale vďaka tomu som si naplno uvedomila, že nie jeden proces, nie vyriešenie jedného problému je cesta. Že skutočná cesta je celý život, až do jeho posledného okamihu. Mňa v tom ťažkom období, keď sa na mňa všetky tieto záležitosti zosypali prakticky naraz, posunula ďalej zdanlivá ´maličkosť´. Opantal ma pocit, že všetko, čomu som vo svojom živote verila, na čom som stavala svoje šťastie a istoty, je teraz úplne zničené. Takáto zúbožená som prechádzala okolo chladničky, keď mi padol do oka nápis na jej dverách: „Všetko zdanlivo neočakávané, čo nám prichádza do života, je v skutočnosti božím darom a chce poslúžiť nášmu dobru, ak to prijmeme a naplno využijeme.“ Áno, možno si v tej sekunde poviete – ako môže byť darom to, že mi zhorel dom, že mi muž ušiel k mladšej, daňový úrad sa mi vyhráža, že mi zabaví aj tie zvyšky majetku, čo mi zostali, a dcéra sa so mnou nerozpráva?… Ale kdesi hlboko vo mne mi čosi ticho hovorilo, že ak budem naozaj veriť, že to všetko JE dar, tak sa mi to tak vyjaví…
Čo teda bolo najväčším darom tejto situácie?
Jednoducho som prestala lipnúť na veciach, ale aj vzťahoch, prestala som stavať svoje šťastie, svoju existenciu, na veciach tam vonku. Zbavila som sa presvedčenia, že šťastná a úplná budem až vtedy, keď budem mať dom, dobrého muža, poslušnú dcéru a určitú sumu peňazí na účte. A presvedčila som sa, že to tak nie je. Že ak aj všetky tieto veci odo mňa odídu, nikdy, naozaj nikdy nemôžem stratiť seba. Nestrácam svoju podstatu. Nestrácam lásku vo svojom srdci. Že vlastne vo mne vnútri sa nič nemení. Bol to obrovský dar slobody. Slobody, vyvierajúcej z poznania, že nemusím očakávať, dosahovať a lipnúť na veciach zvonka, aby som sa cítila byť šťastnou, milovanou, spokojnou. Že to šťastie, láska, pokoj a pravda o mne, o druhých, o živote tam stále je. Pevná, nekonečná, nemenná bez ohľadu na to, čo sa deje okolo mňa…. Postupne som si uvedomila, že som cez to všetko musela prejsť. Musela som si zažiť, že môj otec sa obesil, keď som bola mladá. A všetky ďalšie bolesti a straty. Musela som si siahnuť na dno, kde som nadobudla silu a presvedčenie, že aj tie najväčšie bolesti duše sa dajú vyliečiť. Aby som toto posolstvo mohla dnes dávať ďalej. Posolstvo o tom, že všetci, v každej situácii MÔŽEME začať liečiť svoje duše, životy, vzťahy, svoje rodiny, okolie, krajiny….
Musí to byť obrovská zodpovednosť, keď sa na vás obracia toľko ľudí s prosbou o pomoc…
Iste, no ja vždy ľuďom hovorím jedno: „Ja pre vás nemám žiadne odpovede! Jediné cenné odpovede, ktoré vás povedú na VAŠEJ ceste, nájdete vo vašom vnútri.“ To je zároveň to najcennejšie, čo metóda Cesty môže ľuďom dať: Nájsť toho učiteľa, toho múdreho guru v sebe. Žiadny majster, žiadny osvietenec tam vonku nie je múdrejší, ako hlas vašej duše… Naša metóda má dnes veľa pokračovateľov, vyškolených terapeutov po celom svete. No ani to neznamená, že títo terapeuti, majú pre vás lepšie odpovede ako vy sami. Oni iba boli požehnaní tou životnou skúsenosťou, že precítili svoje najhlbšie JA, a tak môžu sprevádzať ďalších ľudí, ktorí sa snažia naplniť svoj život, či vyliečiť sa z choroby. Povzbudiť, podať pomocnú ruku, byť pri vás, a uistiť vás, že áno, je to možné, je možné vrátiť sa domov, k svojej duši, ktorá vás neustále čaká.
Dnes existujú vo svete mnohé liečebné metódy a teórie, v rôznych kútoch sveta používame iné slová a termíny. No všetko sa napokon aj tak stretáva v jednom bode a princípe: Láska je liečivý princíp všetkého a pre celý svet. Súhlasíte?
Absolútne verím v liečivú silu viery, nádeje a lásky. Áno, láska je pre mňa najväčšia. Celkom iste bola podstatou môjho prvého priameho zážitku so zdrojom a nepochybne je prítomná vždy pri tom, keď sa človek konečne vzdá všetkým svojim dovtedajším presvedčeniam a hlasom ega, a otvára sa niečomu vyššiemu. Láske. Áno, to je Láska. Podstata nás všetkých.
Veríte, že je to tiež liek na vyliečenie ľudstva, tejto planéty?
Áno, a každodenne sa k tomu modlím. Bola som svedkom nádherného workshopu v Nemecku, kde sa ocitli na jednom mieste nemecky aj hebrejsky hovoriaci návštevníci. Celkovo tam bolo 18 rôznych národností, takže také mini Spojené národy. Zo začiatku tie dve strany po sebe iba bez slov pokukovali, snažili sme sa tú priepasť nejako preklenúť, no napätie v miestnosti sa dalo krájať. Na druhý deň som nastolila tému, aby sme sa všetci snažili pochopiť, že druhá svetová vojna zďaleka nebola jediným vojnovým konfliktom tejto planéty! Naopak, vojny sa vedú od začiatkov ľudstva. Neexistuje jediný národ, ktorého by sa netýkal nejaký vojnový konflikt. To je história a vizitka nás, ľudí všeobecne. Odkedy sme sa naučili, ako hodiť kameňom, ako vziať ostrú palicu a niekoho zabiť. Všetky náboženstvá, krajiny, rasy proti sebe odjakživa bojujú.
Takže sme v tom všetci narovnako?
Všetci bez rozdielu máme vo svojej DNA, zdedenej po našich predkoch, vedomie vojny, bojovania, zabíjania. A kým nevyčistíme toto vedomie z našich buniek a životov, bude nás stále ovplyvňovať… A tak som vtedy všetkých v tej miestnosti a napätej atmosfére poprosila, aby sme sa vzdali všetkých slov a skutkov, ktorými sme niekedy niekoho zranili a na ktoré nie sme pyšní. Bola som v úžase z toho, čo všetko som ja sama potrebovala vyčistiť, vysloviť, dať zo seba von. …Napokon prišiel čas na odpustenie. Viete si predstaviť, keď týmto procesom prechádzala celá miestnosť, aká to bola sila! Keď ľudia na konci otvorili oči, poprosila som ich: ´Otočte sa k osobe vedľa seba a povedzte – odpúšťam ti za vojnové vedomie uložené v tvojej DNA!´ Vtom sa stala tá najkrajšia vec, akú si viete predstaviť – 38 Židov z jedného konca miestnosti vyskočilo a začalo sa hrnúť na druhý koniec, k Nemcom. A tých 87 Nemcov vyskočilo na nohy a náhlili sa oproti Židom. Stretli sa uprostred, začali sa objímať a hovoriť si tie oslobodzujúce slová odpustenia. Spustilo to doslova lavínu. Videla som Rusov, ako si odpúšťajú s Angličanmi. A videla som ženu z Tokia, ako odpúšťa niekomu z Ameriky. Videla som Poliakov, dávajúcich odpustenie Nemcom, černochov, objímajúcich sa s belochmi, židov v objatí s kresťanmi… Doslova som mala pred očami, ako padajú múry medzi krajinami, rasami, náboženstvami. Takže — áno! Je možné odpustiť si a liečiť seba i svet láskou. Videla som to na vlastné oči a zažívam to na vlastnej koži počas mojej práce, ktorou som požehnaná. Verím, že mier je nám na dosah, a je možné dosiahnuť ho v našich časoch.
Ako v tomto kontexte vnímate Slovensko, kam sa rada a často vraciate?
Mám k vám, ľuďom zo strednej Európy mimoriadne blízko. Napokon, moja mama pochádza z Viedne. Počas vojny spoznala amerického vojaka, vydala sa zaňho a odišla s ním do Ameriky. Odvtedy o vojne nikdy nehovorila. Nikdy! Až ako dospelá som sa dozvedela, že môj starý otec zahynul vo vojne. Žilo to v našom podvedomí, v našich DNA. Aj v tom mojom – žila som pod vplyvom tej umlčanej bolesti mojej mamy. Pretože tak emočná a bunková pamäť pracuje — dedí sa z generácie na generáciu. A práve tieto zdedené traumy často veľmi negatívne ovplyvňujú náš život. Žijeme ho akosi bez radosti, entuziazmu, sebaúcty, ani nevieme prečo. Komu by napadlo, že to môžu byť potlačované spomienky našich predkov?…. Preto je pre mňa veľmi dôležité pôsobiť tu v strednej Európe aj v tomto zmysle. Je tu veľa vojnovej bolesti, ktorú možno vyliečiť. Zložiť ju konečne z našich bedier, oslobodiť sa od nej a neodovzdávať ju ďalším generáciám, nezaťažovať ich už tým. Tým liečime nielen seba, svoje duše, ale aj naše krajiny, svet…