Dieťa: Odkryte svoj príbeh a vyliečte sa

Zdroj: Dieťa
Autor: Monika Bothová
Dátum: 31.10.2013

Dlhé roky sa venovala prírodnej medicíne a teraz využila všetky svoje znalosti o výžive, bylinách, kineziológii, relaxáciách a meditáciách, riadených vizualizáciách, psychoneurologickej imunológii, akupresúre... A išla ešte ďalej do svojho vnútra, až zistila, že základom ochorenia sú potlačované emócie. Na prekvapenie lekárov za šesť a pol týždňa nebolo po nádore ani stopy. Zmizol bez operácie, bez liekov.
Na základe vlastnej skúsenosti Brandon Bays vyvinula metódu Cesta (z angl. The Journey), ktorá dnes pomáha ľuďom na celom svete pri zdravotných, psychických aj osobných problémoch.

Základy metódy Cesta vychádzajú zo štúdií endokrinológa Dr. Deepaka Chopru a molekulárnej biologičky Candace Pertovej, ktorí sa dlhé roky venujú tomu, ako potláčané spomienky pôsobia na naše bunky a že táto skutočnosť môže v konečnom dôsledku spôsobiť až vážne ochorenie. Z potlačovaných emócií tiež vyplývajú naše nezdravé vzorce správania sa napríklad aj v práci či v partnerských vzťahoch. Ak sa vám podarí ponoriť do vlastného vnútra a dostať sa až k starým emóciám, ktoré vás zranili, môžete naštartovať liečbu na fyzickej aj psychickej úrovni. A presne to je cieľom Cesty.

Metóda Cesta sa v súčasnosti považuje za jednu z najúčinnejších alternatívnych metód liečenia tela aj duše. Využíva sa v 44 krajinách sveta, používajú ju aj lekári a psychológovia, centrá na liečbu rakoviny, závislostí či problémov s príjmom potravy. V Holandsku ju preplácajú zdravotné poisťovne a používa sa najmä pri liečbe syndrómu vyhorenia. Aplikuje sa tiež vo väzniciach i sirotincoch, ale aj ako forma vedomého koučing manažmentu pre vládnych úradníkov. Individuálne ju využívajú najmä ľudia, ktorých trápi chronická únava, rakovina, artritída, bolesti chrbta a hlavy, problémy so spánkom, úzkosti a depresie. Ale aj tí, ktorých život ovláda stres, syndróm vyhorenia, náladovosť, brzdí ich nízke sebavedomie, precitlivenosť, závislosti či neschopnosť posunúť sa v živote o krok vpred.

Kniha Cesta sa stala svetovým bestsellerom, predalo sa jej viac ako milión kusov, bola preložená do 24 jazykov a vyšla v 30 krajinách sveta. Cesta sa už praktikuje aj na Slovensku. Máme niekoľkých vyškolených terapeutov, ktorí pomáhajú ľuďom individuálne a v októbri sa konal špeciálny 3-dňový seminár Intenzívna Cesta a pokročilé nástroje za účasti Brandon Bays. Keď Brandon Bays nedávno zavítala na Slovensko, požiadali sme ju o rozhovor:

* Väčšina ľudí, keď ochorie, tak to berie ako „zásah zvonku". Vnímame to tak, že zvonku prišla nejaká baktéria, vírus, rakovina alebo hoci choroba ako trest boží. Ale, keď vám diagnostikovali nádor, od začiatku ste mali pocit, že choroba pramení z vášho vnútra. Odkiaľ sa vzalo toto presvedčenie?

Jednak som sa subjektívne cítila absolútne v poriadku, vždy som sa zaoberala zdravím, zdravo som sa stravovala, zdravo som žila a zároveň som študovala aj lekárske výskumy. A tie to v súčasnosti dokazujú. Keď si pozriete na internete napríklad stránku The Centers for Disease Control (Centrá pre kontrolu ochorení), tak zistíte, že vedci hovoria, že 85 percent všetkých ochorení vzniká na emocionálnom základe. A z vedeckých výskumov tiež vyplynulo, že keď cítite silné emócie a potlačíte ich, vo vašom tele sa spustia chemické reakcie, výsledkom ktorých je blokácia receptorov buniek. A keď sa to deje často, bunky nemôžu medzi sebou riadne komunikovať a môže vzniknúť ochorenie. Vedci dnes už vedia aj to, že keď svoje emócie naplno precítite, receptory buniek zostanú otvorené. Takže vedela som, že moje ochorenie prichádza zvnútra a súčasťou mojej liečebnej cesty musí byť odkrývanie pamäti buniek. Len som musela zistiť ako.

* Druhé vaše presvedčenie bolo, že keď telo alebo myseľ chorobu „vyrobí", vie ju aj vyliečiť. Verili ste tomu na 100 percent? Nemali ste pochybnosti, ani žiadny plán B pre prípad, že by to nefungovalo?

Ale áno, mala som pochybnosti. Moja vlastná liečebná cesta trvala už tri týždne a ja som za ten čas vyskúšala naozaj všetko. Moja strava pozostávala na 100 percent len z čerstvého ovocia a zeleniny, robila som si čerstvé šťavy, užívala som bylinky, prijímala minerály, detoxikovala som organizmus aj pomocou črevných výplachov a masáží, praktikovala som emocionálne čistenie... Vyzerala som nádherne, ale stále som mala brucho akoby som bola v 6. mesiaci tehotenstva. A bola som vydesená, pretože som vedela, že musím ísť na kontrolu k lekárke a zrejme budem musieť podstúpiť aj nejakú inú liečbu. No vtedy som zavolala svojmu duchovnému priateľovi, ktorý mi povedal: „Možno by si mohla prísť na masáž k mojej terapeutke..." Tak som šla. A keď som si u nej ľahla na masážny stôl a ona ma začala masírovať, mala som pocit, akoby sa mi rozbil svet. Uvedomila som si, že som skúsila úplne všetko, všetky liečebné metódy, aké existujú a nič zatiaľ nezafungovalo tak, ako som chcela. Zrazu som bola zúfalá a úplne som sa vzdala. A vtedy som pocítila nekonečný pokoj, absolútnu odovzdanosť a vo svojom vnútri som nazrela do svojho nádoru. Tam som našla silnú spomienku z detstva. Bola to spomienka dieťaťa, ktoré sa stretlo s násilím. Ako terapeutka som si myslela, že toto mám dávno zvládnuté, že som sa tej starej spomienky zbavila. Ale moje telo a moja duša to vnímali inak. Pri tej emócii som cítila hlboké zúfalstvo. A nevedela som, ako s tým skoncovať, ako „ukončiť" túto starú emóciu, aby som sa vyliečila. Ako? Ako? A zrazu som pri masáži pocítila absolútny pokoj a vnútorný mier a dostala som odpoveď- odpustenie! Viete, vo svojom vnútri som veľmi skeptická a hneď som si povedala - ako ma môže odpustenie vyliečiť? Ako môže vyliečiť moje bunky a zmeniť ich pamäť? A vtedy som zistila, že odpustenie je v skutočnosti dosť ťažké v tom, že nestačí ho len vyriecť, nie sú to iba slová. Navyše, bola som v situácii, keď som bola vnútorne úplne odhalená, zložila som masku úžasnej, múdrej liečiteľky a cítila som sa úplne zraniteľná a bezmocná pred emóciou, ktorú som zažila ako malé dievčatko a ktorá ma veľmi zranila. Musela som zostúpiť z vlastného piedestálu a naplno otvoriť svoje srdce odpusteniu. A urobila som to. Odpustila som z celého svojho srdca, nielen slovami, ústami, ale naozaj celým svojím srdcom. Tridsať rokov viny, hanby a bolesti zmizlo. A následná kontrola u lekárky ukázala, že môj nádor zmizol tiež. Takže, keď som sa dostala k emocionálnym vrstvám, k svojmu Zdroju, nechala som sa viesť dovnútra nádoru, objavila som tam zabudnutú emóciu z detstva a zo srdca som odpustila, moje telo vyzdravelo.

* Je pri Ceste dôležitá viera v uzdravenie?

Ani nie. Sama som úplne neverila. Som skeptická. Nikoho nepresviedčam. Vravím ľuďom: „Pokojne príďte aj so skeptickou mysľou a skúste to len ako experiment." Nežiadam vás, aby ste niečomu verili, ani aby ste mi vo všetkom dôverovali. Ale pozývam vás, aby ste prešli vlastnú cestu a našli na nej odpovede na svoje otázky. Odkryte svoj príbeh, nájdite svoju pravdu. Ja nemám odpovede na vaše otázky, pretože každý musí nájsť svoje vlastné odpovede sám na svojej vlastnej ceste.

* Ale funguje Cesta aj u tých, ktorí jej neveria?

Samozrejme, že áno. Radím ľuďom - ak pochybujete, je to v poriadku. Príďte, zostaňte otvorení a skúste cestu len ako duchovný experiment.

* Čo ak to niekto strašne chce, ale sa toho aj bojí? Ľudia sa boja odhaliť to, čo ich kedysi zranilo a znovu to prežiť. Niekedy sa jednoducho bojíme odhodiť kameň, ktorý nás ťaží, lebo zároveň je našou istotou a bojíme sa, čo bude bez neho.

Áno, to sa môže stať. Cesta je proces. A niekto na to potrebuje dlhší čas. Robíme víkendové semináre, ale u niektorých ľudí sa nemusí všetko odhaliť počas jedného víkendu. Odporúčam ľuďom, aby na seba netlačili. Po celom svete máme terapeutov, ktorí ich môžu sprevádzať. Fungujú aj na Slovensku, možno sa s nimi osobne stretnúť a napredovať vlastným tempom. Na semináre chodí veľa ľudí, ktorí sa boja. A je úžasné vidieť, keď sa dostanú až k svojmu Zdroju, nájdu to, čo ich ťaží, ako zrazu precitnú. Pamätám si rôzne príbehy ľudí, ktorí s nami prešli Cestu. Na Novom Zélande sme mali 17-ročné dievča, ktorému diagnostikovali tri mozgové nádory. A lekári jej povedali, že pre ňu nevedia nič urobiť a že do roka zomrie. Predstavte si, že toto vám niekto povie v 17-tich. Jej matka bola nešťastná, zúfalá, bláznivá... a vtedy jej niekto dal moju knihu. Matka si ju prečítala, dala ju prečítať svojej dcére a dcéra povedala: „Dobre, ideme na to." A následne lekárske vyšetrenie ukázalo, že nádory zmizli. Táto dcéra neskôr absolvovala všetky semináre a stala sa terapeutkou Cesty. Dnes má tri deti. Keď som sa po desiatich rokoch vrátila do Austrálie, prišla za mnou a vraví mi: „Brandon, pamätáte si ma?" Priznám sa, nepoznala som ju, predsa len človek v 17 a 27 vyzerá inak, navyše na seminároch sa vystrieda veľa ľudí, ale keď mi povedala, kto je a že má tri deti, bolo to úžasné. Áno, človek sa môže báť pri terapii, ale môže na to ísť krok za krokom. Môže vyhľadať terapeutov, môže absolvovať intenzívny víkend, ale môže si len vziať knihu a skúsiť praktickú Cestu sám s pomocou rodiny či priateľov. Ja vždy na záver seminára hovorím ľuďom, aby rozširovali informácie o Ceste. Ak majú knihu, aby ju dali prečítať svojim priateľom, rodičom, deťom, aby pomáhala v rodinách, aby všetci pocítili silu uzdravenia a nekonečného pokoja.

* Každý môže dosiahnuť svoj Zdroj? Teda dostať sa až k emóciám a ich uvoľneniu?

To je isté. Pracovala som s lekármi z kmeňa Zulu v južnej Afrike. Títo muži sú od detstva naučení neukazovať svoje emócie. Nikdy. Sú veľmi uzavretí, tvrdí. Keď prvý raz dosiahli Zdroj, bolo vidieť, ako sa smejú, sú naplnení radosťou a cítia slobodu. A boli to lekári! Čiže naozaj Cestu si môže prejsť každý - bez ohľadu na svoj vek, postavenie, farbu pleti, náboženské vyznanie, krajinu.

* Často hovoríte, že spolupracujete aj s lekármi. Úprimne poviem, že na Slovensku je väčšina lekárov naladená dosť nepriateľsky voči alternatívnym metódam liečby, buď ich úplne zavrhujú, alebo sa z nich vysmievajú. A nejestvuje žiadna alternatívna metóda, ktorú by preplácali zdravotné poisťovne. Naši lekári sú skôr takí, ako píšete vo svojej knihe, že „zabúdajú, že ľudia nie sú iba telá", respektíve neveria, že máme aj nejakú dušu. Máte nejaký recept, ako to zmeniť?

Ako som už povedala, boli to práve lekári, vedci, ktorí zistili, že 85 percent všetkých ochorení vzniká na emocionálnom základe. Nikdy neradím ľuďom, aby vynechali alebo ukončili liečbu, len im ponúkam možnosť skúsiť sa na to pozrieť aj z druhej strany. Choďte na chemoterapiu, skúste Cestu a uvidíte, čo sa bude diať. V Austrálii som sa dostala do nemocnice. Mala som na tvári kyslíkovú masku, keď ma zbadal doktor a hovorí: „Oh, veď toto je Brandon Bays." Cez masku som len prikývla. A on mi povedal, že vo svojej súkromnej praxi často používa moju knihu. A keď niekomu napríklad nezaberá liečba, tak mu ju dá a povie: „Prečítajte si to a skúste, možno vám to pomôže." Čiže ja mám skôr takéto skúsenosti. Pracujem popri lekároch. Neznevažujem ich, neodmietam. Cesta nie je protipól konzervatívnej liečby, môže byť jej súčasťou. A práve toto sa v súčasnosti deje v západných krajinách - alternatívna medicína sa integruje do klasickej medicíny. Objavujú sa nové ochorenia, ale aj nová liečba a noví lekári.

* Napísali ste aj Cestu pre deti. Ako prebieha táto forma liečby u detí, kto ju môže použiť a pri akých problémoch?

Dá sa použiť v podstate pri všetkých ťažkostiach. Deti sú veľmi prirodzené. Mali sme 7-ročného chlapca, ktorý prišiel absolvovať Cestu. Zomrel mu otec a v ten istý deň aj milovaný psík. Od toho dňa chlapček prestal rozprávať. Nevydal zo seba ani slovo. Jeho matka s ním absolvovala množstvo vyšetrení - psychologických, hypnózu, nervovo-lingvistické programovanie, ale nič nepomohlo, chlapec bol stále nemý. Keď prišiel, aby absolvoval Cestu, museli sme sa dohovoriť na gestách, ktorými sa budeme dorozumievať. Tiež sme si dopredu povedali, že keď sa dostane do „pamäti svojich buniek" a stretne sa so svojím psíkom a bude sa s ním zhovárať, psík bude len štekať. Ale dali sme psíkovi pri vizualizácií pomocný balónik, aby vedel rozprávať. Chlapec absolvoval Cestu a hneď na to začal hovoriť. A povedal, čo zažil. Dostal sa do svojho hrdla, kde našiel „priškrtenú" oblasť. Keď tam vošiel, stretol sa s otcom aj so svojím psom. Oboch sa chcel spýtať, prečo odišli náhle, bez rozlúčenia. Otec mu povedal, že nemal inú možnosť, ale že vlastne v skutočnosti neodišiel, lebo kedykoľvek sa chlapec pozrie do svojho srdca, nájde ho tam. V jeho srdci s ním otec bude navždy. „Kedykoľvek sa budeš chcieť so mnou rozprávať, pozri sa do svojho srdca a vždy ma tam nájdeš." Psík zase povedal, že tiež musel náhle odísť, lebo mal nehodu, ale keď sa chlapec pozrie večer na nebo, vždy tam nájde jeho siluetu vytvorenú z hviezd. Chlapec mal takto možnosť stretnúť sa so svojimi blízkymi a presvedčiť sa, že ich vlastne navždy nestratil. Pätnásť minút po tomto zážitku otvoril oči a povedal po roku prvé slová. A mne na tričko, ktoré dnes hrdo nosím, nakreslil siluetu psa na hviezdnej oblohe.

* Keď vám objavili nádor v maternici, mali ste 39 rokov. Dnes ste už stará mama. Skúsili ste cestu aj so svojimi vnúčatami?

Keď moja staršia vnučka mala 5 rokov a mladšia 3, šli sme okolo zámku Windsor. Moja vnučka vraví: „Aha, aký krásny hrad!" A ja na to: „A je tam vlajka, to znamená, že je v ňom kráľovná." A ona hneď: „A je tam aj princezná?" Odpovedala som: „Žiaľ, nie, princezná mala autonehodu a zomrela." V tom moja dcéra zbledla, odtiahla ma nabok a veľmi nahnevane mi povedala: „Nehovor viac s mojou dcérou o smrti! Má len 5 rokov, princezná je jej fantázia, prestaň jej hovoriť o smrti." Ja na to vravím dcére: „Ale veď tvoje deti vedia, že smrť existuje. Mali rybku, ktorá zomrela alebo zabijú nejakého chrobáka. To je predsa normálne." Moja dcéra mi však len zopakovala, že si neželá, aby som s jej deťmi hovorila o smrti... O rok neskôr som telefonovala s dcérou. Mojej vnučke, ktorá mala vtedy 6 rokov, v tom čase zomrela najlepšia kamarátka. Deti sa hrali v škole, ona spadla a zlomila si ruku. Zlomenina nebola vážna, ale v nemocnici dievča do 24 hodín zomrelo na zákernú infekciu. A moja vnučka Lili upadla vo veku 6 rokov do absolútnej depresie. Nemohla jesť, nemohla spať, nedokázala chodiť do školy. Vypýtala som si ju k telefónu a vravím: „Lili, čo sa deje?" Lili mi s plačom oznámila: „Nikto mi nepovedal, že aj malé deti môžu zomrieť. Vedela som, že zomierajú len starí ľudia." Vtedy som Lili navrhla, aby sme spolu skúsili Cestu. Aby si sadla, pokojne nechala otvorené oči a predstavila si, že jej priateľka je tu s ňou a aby jej povedala, čo len chce. Lili nám prezradila, že vidí kamarátku ako anjela, žiari svetlom. Keď sme jej povedali, že s ňou môže hovoriť, Lili plačlivo vyhŕkla: „Prepáč, že som ťa zabila." Moja dcéra sa jej spýtala: „Ako to myslíš, že si ju zabila?" A Lili na to: „Deti v škole jej ubližovali, hovorili o nej zlé veci a ja som sa jej nezastala. Je to moja najlepšia kamarátka, ale ja som sa jej nezastala. Preto spadla a zomrela. Puklo jej srdce, lebo jej najlepšia priateľka sa jej nezastala." A potom „prehovorila" jej mŕtva kamarátka: „Nezomrela som preto, lebo mi puklo srdce. Zomrela som preto, lebo som si zlomila ruku. Viem, že o mne deti hovorili hlúposti, ale to hovoria o každom, to ma netrápilo." Potom Lili požiadala svoju kamarátku o odpustenie a ona jej odpustila. Toto všetko sa udialo v jej predstavách. Naša Lili na to po šiestich týždňoch konečne bez problémov zaspala. A spala 36 hodín. A na druhý deň šla do školy a viete, čo urobila? Nechala deti posadiť sa do kruhu a požiadala ich, aby mŕtvej kamarátke nahlas povedali všetko, čo jej povedať nestihli. A deti začali vykrikovať: „Mám rada tvoj úsmev... Ja obdivujem tvoj rýchly beh..." A aj takto mali možnosť vyliať si bolesť a vyrovnať sa s touto smutnou udalosťou.

* Berú deti terapiu ako hru?

Deti sú úžasné v tom, že rozumejú všetkému. Cesta pre deti je napísaná ako rozprávka a ony si ju rady zažívajú. Vedia, ako pracovať a prirodzene sa uzdravujú veľmi rýchlo. Pre väčšie deti máme aj program, ktorý sa robí v školách. Sprevádzajú ich pri tom učitelia alebo rodičia a učia deti naplno prežívať emócie, nepotláčať ich.

* Môže Cestu absolvovať aj tehotná žena? Máte s tým skúsenosti?

To sú vždy krásne zážitky. Cestu som absolvovala aj so svojou dcérou Kelly, keď bola tehotná. Odišli sme do nemocnice, prešli sme celý proces a keď sme skončili, Kelly porodila. Bolo to nádherné.

* Pýtam sa preto, lebo niektoré bábätká majú problémy už pred narodením. Zaostávajú v raste alebo na ultrazvuku lekár môže už v 7. mesiaci tehotenstva zistiť, že dieťatko má napríklad nádor na obličke. Keď je takýto problém, čo ho spôsobilo - potlačované emócie matky, alebo dieťaťa?

Neviem, naozaj neviem povedať, kde presne mohol vzniknúť problém. Vieme však, že bunková pamäť prechádza z generácie na generáciu. Keď som bola prvýkrát v Nemecku, stretla som sa s mužom, ktorého matka prežila holokaust. Hoci mu nikdy o tom nerozprávala a ani len netušil, čo všetko zažila, pri svojej Ceste sa dostal do svojho srdca a presne si vybavil všetky spomienky svojej mamy z koncentračného tábora. O dedičnosti ešte nevieme úplne všetko. Ale napríklad je známe, že keď matka mala rakovinu prsníka, aj dcéra môže mať zvýšené riziko tohto ochorenia. Ale nevieme presne, ako sa tieto genetické informácie odovzdávajú. Preto, aj keď je dieťatko v maminom brušku choré, nevieme, či to ochorenie vzniklo zo spomienok matky, alebo zo spomienok dieťaťa z minulých životov. Samozrejme, ešte tu zohrávajú úlohu aj ďalšie veci, ako vplyv prostredia, chemické zaťaženie a podobne. Spomínam si na dieťa, ktoré prišlo s nádorom na mozgu. Keď sme robili terapiu, jeho prvá spomienka bola z čias, keď bolo úplne maličké a spadlo mame z rúk. Keď sa počas vizualizácie „dostalo" do svojej hlavy, povedalo nám: „Všetko tam bolo odpojené." A ono v tých svojich predstavách všetky tie spojenia pozapájalo späť. Pár hodín na to dieťa, ktoré dovtedy len veľmi ťažko udržiavalo rovnováhu, zrazu chodilo rovno.

* Najväčší problém, ktorý nám spôsobuje choroby a emocionálne bloky, je podľa vás  potláčanie emócií. Čo môžeme vo výchove urobiť preto, aby to naše deti nerobili?

Dám vám priamy príklad. Bola som v reštaurácii s jednou známou a jej dcérou, malou gymnastkou. Sadli sme si k stolu, rozprávali sme sa, vyberali sme jedlo a jej dcérka sa odišla hrať do záhrady. Za chvíľu sme počuli výkrik. Vyšli sme do záhrady a zistili sme, že spadla z veľkého kamenného ozdobného kvetináča, pretože naň liezla. Kvetináč nebol nijako zaistený a prevalil sa. Našťastie, nič vážne sa nestalo, ale ona vrešťala ako o život. Matka jej povedala: „Sme v reštaurácii, buď ticho." Dievčatko poslúchlo a stíchlo, aj keď som videla, že dosť trpí a je preľaknuté. No rešpektovalo svoju matku. Tak som mu po chvíli povedala. „Vieš čo, ja som naštvaná! Som naozaj naštvaná na ten kvetináč. Idem von a idem sa s ním porozprávať. Poď so mnou a poď mi pomôcť vysvetliť mu, že nás fakt naštval, pretože si z neho spadla. Mohla si si ublížiť a vystrašil ťa." Šli sme teda von a začala som kričať na kvetináč. A dcérka mojej známej sa ku mne pridala. „Áno, naozaj si ma veľmi vydesil," kričala na kvetináč. Obe sme dosť ziapali, až sa ona začala smiať, lebo si uvedomila, aké je to pochabé. A potom povedala, že jej je kvetináča ľúto, lebo nie je tak úplne na vine. Nechcel ju vydesiť, ani jej ublížiť. Nie je to jeho chyba, pretože, keby naň neliezla, nič by sa nestalo. Tak že by sme mu mali odpustiť. A povedala: „Prepáč, že som na teba liezla. Nevedela som, že nie si bezpečný. A odpúšťam ti, že som z teba spadla." A bolo po všetkom. Rozumiete? To dieťa nepotlačilo svoje emócie, prežilo ich naplno. Potom sme ešte urobili jednu vec, aby nemala fóbiu zo šplhania, pretože to bola malá gymnastka a bola by to veľká škoda. Povedala som jej, aby si predstavila, ako sa šplhá na svoj obľúbený strom a je v bezpečí, strom sa stará o to, aby nespadla, chráni ju. Ona sa šplhala a strom jej hovoril: „Si v bezpečí, môžeš sa po mne pokojne šplhať, si v bezpečí..." Takže to, čo by sme mali pre svoje deti urobiť, je, že ich nebudeme učiť a nútiť, aby skrývali svoje emócie. Emócie prichádzajú a veľmi rýchlo zase odchádzajú. Ale keď ich v tom procese zastavíte a poviete: „Nekrič! Neplač! Nehovor mi to!", dieťa svoje emócie potlačí a zároveň uzamkne aj svoju kreativitu, svoje schopnosti, talent, nadanie, jednoducho potlačí všetko, čo robí deti deťmi. Čiže, ak vaše dieťa plače alebo kričí, nehovorte mu „buď ticho". Spýtajte sa ho, čo sa stalo, nechajte ho, nech si tú emóciu naplno prežije, nebude to trvať dlhšie ako 5 minút. Nechajte ho vyrozprávať, nechajte ho, nech pochopí, čo sa deje, a najmä pomôžte mu okamžite odpustiť - sebe, druhým. Päť minút a je to hotovo. Deti chcú rýchlo ukončiť svoju story, chcú rýchlo odpustiť a ísť ďalej. Dajte im tú šancu.