Brandonina Cesta, Madam Eva
Ťažko sa píše o veciach medzi nebom a zemou. Ale je to malina v porovnaní so snahou objaviť a potom presne vystihnúť pravdu, ktorú má každý z nás v sebe.
Zdroj: Madam Eva
Autor: Lucia Skladanová
Vždy som bola až príliš opatrná, pokiaľ ide o veci medzi nebom a zemou, a dokonale skeptická voči zázrakom na spôsob Kašpirovského a spol. Keď údajne stačí priložiť ruky a neplodná do troch dní počne, nevládna zatancuje salsu a nevidomá užasne nad farbami dúhy... Bolo by perfektné, keby stačilo iba poprosiť a veci by sa diali. A žitie také ľahké, keby sa dalo vyhovoriť, že sa nedarí, lebo to tak má byť, stačí iba počkať, aby sme pochopili prečo.
Toto všetko mi šlo hlavou pred rozhovorom s Brandon Bays (60), americkou dámou žijúcou v Británii, ktorá mala nájsť cestu pre každého, aby si dokázal pomôcť zbaviť sa fyzickej choroby či duševnej trýzne. Bola som pripravená pochybovať, argumentovať, byť skeptická, neveriť. Žene, ktorá si sama za šesť týždňov vyliečila nádor na maternici veľký ako basketbalová lopta! Veľmi mi odľahlo, keď ani raz nepadlo slovo zázrak. Naopak, všetko, čo hovorila, dávalo perfektný zmysel. A potom, ako som po rozhovore vyskúšala terapiu Cesty a prečítala si Brandoninu knihu, nepochybujem ani trošička. Ona fakt našla cestu k zdravému naplnenému životu.
* Brandon, boli ste v ohrození života, keď ste objavili spôsob, ako sa vyliečiť bez chirurgického zásahu. Možno som predpojatá a skeptická, ale ako môže človek prísť na niečo také objavné, keď je vydesený, vyčerpaný, ubolený?
Chápem, že je to mätúce. Ale v čase, keď vo mne narástol tumor, som sa už desiatky rokov venovala alternatívnej medicíne. Mala som vzdelanie a certifikáty z mnohých oblastí od byliniek, hypnózy, masáží po meditácie... Myslela som si, že viem naozaj všetko o tom, ako žiť zdravo, že tak aj žijem. To, čo mi narástlo v bruchu, bol totálny šok!!! Ako je možné, že sa to stalo?! Veď som bola v živote dokonale spokojná! Mala som dokonalú rodinu, dokonalú prácu, mala som zdravú stravu aj pohyb, celý život som pracovala na sebe zvnútra aj zvonka. A zrazu tumor?! Samozrejme, že som bola vydesená.
* S vnútorným krvácaním k tomu. No neposlúchli ste lekárku, ktorá odporúčala okamžitú operáciu. Prečo ste s tým chceli zabojovať sama? A kde ste brali odvahu?
Lekárka, ktorá mi tumor diagnostikovala, mi aj napriek tomu, že sa sama venovala alternatívnej medicíne, odporúčala okamžitý chirurgický zásah. Ale ja som to musela skúsiť iným spôsobom, musela som dať šancu sama sebe, veď som sa alternatívnej medicíne venovala celý život. Zrazu som mala všetko poprieť?! Nakoniec sme sa s lekárkou dohodli, že ak sa mi podarí zastaviť krvácanie, dá mi mesiac času. Potom musím ísť na operáciu.
* Vedeli ste, ako si pomôcť, kadiaľ sa vydať na cestu?
Nie. Vedela som iba, že to musím skúsiť. S vedomosťami, ktoré som mala, a so všetkými vedeckými poznatkami, ktoré boli k dispozícii. Napríklad o tom, že 85 percent všetkých chorôb je spôsobených našimi emóciami. Keď ich potlačíme namiesto toho, aby sme ich prežili, keď ich „rozumom spracujeme", ako to dnes tak radi robíme, v skutočnosti ich len zaženieme niekam dozadu a v tele sa spustí chemická reakcia, ktorá zablokuje časť bunkových receptorov. Všetky bunky v tele sa pravidelne obnovujú, ibaže aj tie nové majú tieto receptory zablokované. Poškodené bunky sa potom prejavia ako choroba alebo postihnutie. Vedela som teda, že tumor sú potlačené emócie, že je to spomienka, ktorú treba spracovať a telo mi ju chce cez nádor pripomenúť. Ale akú?! Bola som taká nadutá a pyšná, myslela som si, že mám všetko vyriešené. V knihe Cesta podrobne opisujem, ako som sa pokúšala vyliečiť. Začala som očistnou kúrou, úplne som zo stravy odstránila cukor, pretože ním sa stravujú rakovinového bunky, každý deň som chodila na masáže, meditovala, uvoľňovala sa... Krvácanie som síce zastavila, ale moje brucho bolo stále tvrdé ako skala a veľké ako v šiestom mesiaci tehotenstva! Vyskúšala som všetko, čo som vedela, ale nič sa nezmenilo. Začala som panikáriť. Zúfalá som volala kamarátke a tá mi navrhla, aby som vyskúšala terapeutku, ku ktorej chodí na masáže. Ďalšia masáž? Veď doteraz žiadna nepomohla! Ale bála som sa nejsť, čo ak by zafungovalo práve toto. Fakt som bola zúfalá.
* Topili ste sa, tak ste sa chytili slamky. Pomohla?
Fakt som nemala čo stratiť. Paradoxne to však nebola masáž, ale bezmocnosť, čo mi pomohlo.
* Bezmocnosť?
Ležala som na stole, nechala sa masírovať a úplne som sa oddala bezmocnosti. Uvoľnila som sa a prvý raz v živote som s týmto pocitom nebojovala. Bezmocnosť som neanalyzovala, nepotláčala, absolútne som sa tej beznádeji poddala. Svojím vnútorným zrakom som videla, ako padám do čiernej ničoty. Ja, expert v toľkých oblastiach celostnej medicíny, nepoznám odpovede! Dokonca ani netuším, čo sa mám spýtať! Ako zistiť, aké emócie sú zablokované v mojom bruchu? Vzdala som sa a to bol kľúč! Ako som spontánne padala hlbšie a hlbšie, s ničím už nebojujúc, zrazu som pocítila absolútny pokoj. Taký, aký som nezažila ešte nikdy, nieto teraz, keď som sa snažila vyliečiť. Bolo to, akoby bol pokoj nekonečný, akoby bol všade. Bola to nekonečná láska a nevinnosť. V tomto stave ducha, stále ležiac na masérskom stole, som v duchu vyslovila želanie, že by som chcela nazrieť do svojho tumoru a uvidieť, čo v ňom je. Vtom sa mi vynorila veľmi bolestivá spomienka z detstva. Okamžite som protestovala. Toto nemôže byť ono, veď to som už dávno spracovala. Roky som to riešila rôznymi spôsobmi, terapiami a podarilo sa mi z toho dostať, veď som si na to už dávno nespomenula!
* Hlava zabudla, telo si pamätalo?
Presne, ja terapeutka (!) a moja hlava si mysleli, že som tú bolestnú spomienku zvládla, ale moje telo a duša boli iného názoru. Chvíľu som so sebou bojovala, no keď som pripustila, že ju nemám spracovanú, opäť som sa uvoľnila a spýtala sa, ako s ňou mám naložiť. Zo svojho vnútra som dostala jednoznačnú odpoveď: Odpustiť. Moja arogantná myseľ zase reagovala okamžite: Čo je to za hlúposť? Ako môže odpustenie niečo vyriešiť? A možno to ani nie je tá správna spomienka, ktorú potrebujem vyriešiť.
* Myslíte, že vám telo správne našepkávalo, ale takzvaný zdravý rozum sa bránil zubami-nechtami, lebo bol v ohrození?
Nemala som čo stratiť, ani keby to nebola tá správna spomienka a napriek tomu by som sa jej povenovala a odpustila, ale moje ego bolo iného názoru. Pretože to by znamenalo, že som tridsať rokov hrala hru na obviňovanie. Asi si viete predstaviť, aké to je priznať si pravdu, pripustiť, že Brandon, ktorú som poznala, tá vyrovnaná a vzdelaná, čo má všetko spracované, neexistuje. Bolo to bolestivé. Napriek tomu sa mi podarilo odpustiť.
* A tumor zmizol?
Po šesť a pol týždni od jeho diagnostikovania po ňom nebolo ani stopy. Akoby nikdy neexistoval.
* Znie to tak jednoducho, stačí odpustiť, ale niečo mi hovorí, že to také jednoduché nie je...
Je aj nie je. Zložitým to robí práve naše ego. Cesta sa zrodila na základe mojej vlastnej skúsenosti. Ale nebolo to tak, že ja som si pomohla a hneď som mala návod pre ostatných. Tým istým spôsobom, ako som išla úplne do seba, dole cez tú čiernu ničotu až do pokoja a lásky, som najskôr navigovala jednu priateľku. Aj u nej to zafungovalo. Potom som to skúsila ešte s niekoľkými blízkymi ľuďmi, a keď sa ukazovalo, že to funguje u každého rovnako, začala som týmto spôsobom pracovať aj s klientmi. Ale vždy iba s jedným. Asi po roku, keď som už mala dostatok skúseností a informácií, som sa rozhodla, že to skúsim so skupinou. A potom sa to rozbehlo, napísala som knihu, vytvorila manuál, pomocou ktorého sa do seba takto dostane úplne každý a pomôže si vyliečiť sa fyzicky aj duševne. Cestujem po svete a ukazujem cestu.
* Je vaša Cesta všeliek?
To nie je moja Cesta. Fakt v tom vôbec nie som dôležitá. Dôležité je, že je to fungujúci nástroj, ako si pomôcť, ako pomôcť telu, nech samo začne ozdravné procesy, pretože to dokáže. Chcem, aby sa k Ceste dostalo čo najviac ľudí. Nerobím si nárok na know-how, nechcem ľuďom dávať ryby, lebo je lepšie, keď sa ich sami naučia chytať.
* Predpokladám, že sa stretávate s nedôverou a pochybovačmi. Veď rôznych liečiteľov tu boli a sú tucty.
Nepotrebujem nikomu nič dokazovať. Spolupracujem s lekármi, so psychológmi, s vládami, ministerstvami, Cestu využívajú na klinikách, je v štyridsiatich štyroch krajinách sveta a šíri sa ďalej... Tak, ako nechcem dokazovať, nemám ľudí ani čo učiť, bolo by odo mňa arogantné, keby som tvrdila, že viem, ako sa má kto liečiť. Lebo Cesta je nájsť svoju vlastnú cestu, svoju vlastnú pravdu, svoje odpovede. Súčasťou liečenia je, že sa človek otvorí sám sebe, lekciám, ktoré už od života dostal. Terapeut nelieči, iba pomáha sprevádzať v ponáraní sa do seba. Ale odpovede nemá, každý má svoje vlastné, iné. A každý má v sebe receptory, ktorými dokáže rozoznať pravdu a podľa toho posúdiť, či je môj príbeh pravdivý, alebo nie.
* Môžem mať v sebe aj spomienky, ktoré nie sú moje, ale zdedila som ich napríklad po starých rodičoch?
Áno. Stretávame sa s tým, čomu sa hovorí genetická pamäť. Môže existovať dokonca na úrovni kultúry, spoločenstva. Často sme toho svedkami na seminároch v Nemecku, v Izraeli, ale aj v iných krajinách. Pred pár mesiacmi prišla na seminár v Jeruzaleme žena, ktorá sa trápila so spomienkami na Hitlera. Pamätala si ho z koncentračného tábora, hoci ona v žiadnom nebola, stalo sa to jej predkom spred dvoch generácií. Ale aj ona žila s pocitmi ťažoby a krivdy. Nechcela, aby sa ďalej preniesli na jej deti, napriek tomu, keď sme prišli v terapii k momentu, keď mala odpustiť, nedarilo sa jej to. Ale skúšala to znova a znova, ponárala sa do seba a nakoniec sa to podarilo. Pre ostatných židov v miestnosti to bol úkaz ako z iného sveta, neverili, že sa dá Hitlerovi odpustiť.
* Fakt stačí iba odpustiť?
Rozhodujúce je, že telo sa dokáže liečiť samo, keď mu to dovolíme. Keď spoznáme, kto naozaj sme, a nie, kto chceme byť. Na tejto ceste poznania musíme odpustiť mnohým, vrátane seba. Ak si dovolíme prežívať všetky emócie, aj smútky, krivdy, ťažoby, budeme žiť zdravé životy.
* Šťastne? Už navždy?
Určite nie, Cesta je proces. Ja sama sa na ňu vydávam pomerne často, pretože v živote sa nám stále dejú veci. Už si nechcem uhnať žiadny tumor alebo inú chorobu, preto som oveľa otvorenejšia voči svojim emóciám, ale stále nie tak ako dieťa, ktoré sa prežívaniu nebráni a berie ho, ako prichádza, bez potláčania. Nechcem tu prezentovať žiadnu utópiu. Chcem iba pomôcť ľuďom, aby sa dostali sami k sebe. Aby boli k sebe pravdiví a žili v pokoji sami so sebou, prijali sa, rozpustili bloky, ktoré im v tom bránia. Samozrejme, že aj ďalej sa budú mýliť a robiť veci nesprávne, ale sme ľudia, treba sa s tým zmieriť, nehnevať sa za to na seba. Lebo keď sa prijmeme, telo začne robiť to, čo mu je vlastné - liečiť sa. Cesta je iba nástroj, ako sa prebudiť a oslobodiť.
* Ak sa po nej chcem vydať, mám ísť na terapiu, na váš seminár alebo stačí prečítať si knihu?
Môžete si prečítať knihu, aby ste si urobili vlastný názor, či tomu veríte, alebo nie. A potom požiadať o pomoc človeka, ktorému dôverujete, a môžete sa vydať na vlastnú cestu. Nepotrebujete terapeuta. Ale, samozrejme, sú tu aj vyškolení terapeuti, aby mohli sprevádzať ľudí, ktorí to chcú, a mne zároveň pomáhajú na seminároch. To sú veľmi intenzívne víkendy, na ktorých sa dá veľmi veľa zažiť a naučiť. Ale nebudem hovoriť, čo máte robiť, ľudia by mali robiť iba to, o čom sú presvedčení.
Autor: Lucia Skladanová
Vždy som bola až príliš opatrná, pokiaľ ide o veci medzi nebom a zemou, a dokonale skeptická voči zázrakom na spôsob Kašpirovského a spol. Keď údajne stačí priložiť ruky a neplodná do troch dní počne, nevládna zatancuje salsu a nevidomá užasne nad farbami dúhy... Bolo by perfektné, keby stačilo iba poprosiť a veci by sa diali. A žitie také ľahké, keby sa dalo vyhovoriť, že sa nedarí, lebo to tak má byť, stačí iba počkať, aby sme pochopili prečo.
Skratka k pravde
Zároveň som vždy akosi tušila, že v človeku drieme obrovská moc. Silnejšia než nadprirodzené, lebo je to múdrosť vekov, podstata bytia, pravda právd. Je v duši? V srdci? V hlave? Asi niekde medzi nimi. Len dokázať vypnúť rácio, ktoré sa permanentne snaží slabulinký vnútorný hlások umlčať, a dozvieme sa odpoveď na každú otázku.Toto všetko mi šlo hlavou pred rozhovorom s Brandon Bays (60), americkou dámou žijúcou v Británii, ktorá mala nájsť cestu pre každého, aby si dokázal pomôcť zbaviť sa fyzickej choroby či duševnej trýzne. Bola som pripravená pochybovať, argumentovať, byť skeptická, neveriť. Žene, ktorá si sama za šesť týždňov vyliečila nádor na maternici veľký ako basketbalová lopta! Veľmi mi odľahlo, keď ani raz nepadlo slovo zázrak. Naopak, všetko, čo hovorila, dávalo perfektný zmysel. A potom, ako som po rozhovore vyskúšala terapiu Cesty a prečítala si Brandoninu knihu, nepochybujem ani trošička. Ona fakt našla cestu k zdravému naplnenému životu.* Brandon, boli ste v ohrození života, keď ste objavili spôsob, ako sa vyliečiť bez chirurgického zásahu. Možno som predpojatá a skeptická, ale ako môže človek prísť na niečo také objavné, keď je vydesený, vyčerpaný, ubolený?
Chápem, že je to mätúce. Ale v čase, keď vo mne narástol tumor, som sa už desiatky rokov venovala alternatívnej medicíne. Mala som vzdelanie a certifikáty z mnohých oblastí od byliniek, hypnózy, masáží po meditácie... Myslela som si, že viem naozaj všetko o tom, ako žiť zdravo, že tak aj žijem. To, čo mi narástlo v bruchu, bol totálny šok!!! Ako je možné, že sa to stalo?! Veď som bola v živote dokonale spokojná! Mala som dokonalú rodinu, dokonalú prácu, mala som zdravú stravu aj pohyb, celý život som pracovala na sebe zvnútra aj zvonka. A zrazu tumor?! Samozrejme, že som bola vydesená.
* S vnútorným krvácaním k tomu. No neposlúchli ste lekárku, ktorá odporúčala okamžitú operáciu. Prečo ste s tým chceli zabojovať sama? A kde ste brali odvahu?
Lekárka, ktorá mi tumor diagnostikovala, mi aj napriek tomu, že sa sama venovala alternatívnej medicíne, odporúčala okamžitý chirurgický zásah. Ale ja som to musela skúsiť iným spôsobom, musela som dať šancu sama sebe, veď som sa alternatívnej medicíne venovala celý život. Zrazu som mala všetko poprieť?! Nakoniec sme sa s lekárkou dohodli, že ak sa mi podarí zastaviť krvácanie, dá mi mesiac času. Potom musím ísť na operáciu.
* Vedeli ste, ako si pomôcť, kadiaľ sa vydať na cestu?
Nie. Vedela som iba, že to musím skúsiť. S vedomosťami, ktoré som mala, a so všetkými vedeckými poznatkami, ktoré boli k dispozícii. Napríklad o tom, že 85 percent všetkých chorôb je spôsobených našimi emóciami. Keď ich potlačíme namiesto toho, aby sme ich prežili, keď ich „rozumom spracujeme", ako to dnes tak radi robíme, v skutočnosti ich len zaženieme niekam dozadu a v tele sa spustí chemická reakcia, ktorá zablokuje časť bunkových receptorov. Všetky bunky v tele sa pravidelne obnovujú, ibaže aj tie nové majú tieto receptory zablokované. Poškodené bunky sa potom prejavia ako choroba alebo postihnutie. Vedela som teda, že tumor sú potlačené emócie, že je to spomienka, ktorú treba spracovať a telo mi ju chce cez nádor pripomenúť. Ale akú?! Bola som taká nadutá a pyšná, myslela som si, že mám všetko vyriešené. V knihe Cesta podrobne opisujem, ako som sa pokúšala vyliečiť. Začala som očistnou kúrou, úplne som zo stravy odstránila cukor, pretože ním sa stravujú rakovinového bunky, každý deň som chodila na masáže, meditovala, uvoľňovala sa... Krvácanie som síce zastavila, ale moje brucho bolo stále tvrdé ako skala a veľké ako v šiestom mesiaci tehotenstva! Vyskúšala som všetko, čo som vedela, ale nič sa nezmenilo. Začala som panikáriť. Zúfalá som volala kamarátke a tá mi navrhla, aby som vyskúšala terapeutku, ku ktorej chodí na masáže. Ďalšia masáž? Veď doteraz žiadna nepomohla! Ale bála som sa nejsť, čo ak by zafungovalo práve toto. Fakt som bola zúfalá.
* Topili ste sa, tak ste sa chytili slamky. Pomohla?
Fakt som nemala čo stratiť. Paradoxne to však nebola masáž, ale bezmocnosť, čo mi pomohlo.
* Bezmocnosť?
Ležala som na stole, nechala sa masírovať a úplne som sa oddala bezmocnosti. Uvoľnila som sa a prvý raz v živote som s týmto pocitom nebojovala. Bezmocnosť som neanalyzovala, nepotláčala, absolútne som sa tej beznádeji poddala. Svojím vnútorným zrakom som videla, ako padám do čiernej ničoty. Ja, expert v toľkých oblastiach celostnej medicíny, nepoznám odpovede! Dokonca ani netuším, čo sa mám spýtať! Ako zistiť, aké emócie sú zablokované v mojom bruchu? Vzdala som sa a to bol kľúč! Ako som spontánne padala hlbšie a hlbšie, s ničím už nebojujúc, zrazu som pocítila absolútny pokoj. Taký, aký som nezažila ešte nikdy, nieto teraz, keď som sa snažila vyliečiť. Bolo to, akoby bol pokoj nekonečný, akoby bol všade. Bola to nekonečná láska a nevinnosť. V tomto stave ducha, stále ležiac na masérskom stole, som v duchu vyslovila želanie, že by som chcela nazrieť do svojho tumoru a uvidieť, čo v ňom je. Vtom sa mi vynorila veľmi bolestivá spomienka z detstva. Okamžite som protestovala. Toto nemôže byť ono, veď to som už dávno spracovala. Roky som to riešila rôznymi spôsobmi, terapiami a podarilo sa mi z toho dostať, veď som si na to už dávno nespomenula!
* Hlava zabudla, telo si pamätalo?
Presne, ja terapeutka (!) a moja hlava si mysleli, že som tú bolestnú spomienku zvládla, ale moje telo a duša boli iného názoru. Chvíľu som so sebou bojovala, no keď som pripustila, že ju nemám spracovanú, opäť som sa uvoľnila a spýtala sa, ako s ňou mám naložiť. Zo svojho vnútra som dostala jednoznačnú odpoveď: Odpustiť. Moja arogantná myseľ zase reagovala okamžite: Čo je to za hlúposť? Ako môže odpustenie niečo vyriešiť? A možno to ani nie je tá správna spomienka, ktorú potrebujem vyriešiť.
* Myslíte, že vám telo správne našepkávalo, ale takzvaný zdravý rozum sa bránil zubami-nechtami, lebo bol v ohrození?
Nemala som čo stratiť, ani keby to nebola tá správna spomienka a napriek tomu by som sa jej povenovala a odpustila, ale moje ego bolo iného názoru. Pretože to by znamenalo, že som tridsať rokov hrala hru na obviňovanie. Asi si viete predstaviť, aké to je priznať si pravdu, pripustiť, že Brandon, ktorú som poznala, tá vyrovnaná a vzdelaná, čo má všetko spracované, neexistuje. Bolo to bolestivé. Napriek tomu sa mi podarilo odpustiť.
* A tumor zmizol?
Po šesť a pol týždni od jeho diagnostikovania po ňom nebolo ani stopy. Akoby nikdy neexistoval.
* Znie to tak jednoducho, stačí odpustiť, ale niečo mi hovorí, že to také jednoduché nie je...
Je aj nie je. Zložitým to robí práve naše ego. Cesta sa zrodila na základe mojej vlastnej skúsenosti. Ale nebolo to tak, že ja som si pomohla a hneď som mala návod pre ostatných. Tým istým spôsobom, ako som išla úplne do seba, dole cez tú čiernu ničotu až do pokoja a lásky, som najskôr navigovala jednu priateľku. Aj u nej to zafungovalo. Potom som to skúsila ešte s niekoľkými blízkymi ľuďmi, a keď sa ukazovalo, že to funguje u každého rovnako, začala som týmto spôsobom pracovať aj s klientmi. Ale vždy iba s jedným. Asi po roku, keď som už mala dostatok skúseností a informácií, som sa rozhodla, že to skúsim so skupinou. A potom sa to rozbehlo, napísala som knihu, vytvorila manuál, pomocou ktorého sa do seba takto dostane úplne každý a pomôže si vyliečiť sa fyzicky aj duševne. Cestujem po svete a ukazujem cestu.
* Je vaša Cesta všeliek?
To nie je moja Cesta. Fakt v tom vôbec nie som dôležitá. Dôležité je, že je to fungujúci nástroj, ako si pomôcť, ako pomôcť telu, nech samo začne ozdravné procesy, pretože to dokáže. Chcem, aby sa k Ceste dostalo čo najviac ľudí. Nerobím si nárok na know-how, nechcem ľuďom dávať ryby, lebo je lepšie, keď sa ich sami naučia chytať.
* Predpokladám, že sa stretávate s nedôverou a pochybovačmi. Veď rôznych liečiteľov tu boli a sú tucty.
Nepotrebujem nikomu nič dokazovať. Spolupracujem s lekármi, so psychológmi, s vládami, ministerstvami, Cestu využívajú na klinikách, je v štyridsiatich štyroch krajinách sveta a šíri sa ďalej... Tak, ako nechcem dokazovať, nemám ľudí ani čo učiť, bolo by odo mňa arogantné, keby som tvrdila, že viem, ako sa má kto liečiť. Lebo Cesta je nájsť svoju vlastnú cestu, svoju vlastnú pravdu, svoje odpovede. Súčasťou liečenia je, že sa človek otvorí sám sebe, lekciám, ktoré už od života dostal. Terapeut nelieči, iba pomáha sprevádzať v ponáraní sa do seba. Ale odpovede nemá, každý má svoje vlastné, iné. A každý má v sebe receptory, ktorými dokáže rozoznať pravdu a podľa toho posúdiť, či je môj príbeh pravdivý, alebo nie.
* Môžem mať v sebe aj spomienky, ktoré nie sú moje, ale zdedila som ich napríklad po starých rodičoch?
Áno. Stretávame sa s tým, čomu sa hovorí genetická pamäť. Môže existovať dokonca na úrovni kultúry, spoločenstva. Často sme toho svedkami na seminároch v Nemecku, v Izraeli, ale aj v iných krajinách. Pred pár mesiacmi prišla na seminár v Jeruzaleme žena, ktorá sa trápila so spomienkami na Hitlera. Pamätala si ho z koncentračného tábora, hoci ona v žiadnom nebola, stalo sa to jej predkom spred dvoch generácií. Ale aj ona žila s pocitmi ťažoby a krivdy. Nechcela, aby sa ďalej preniesli na jej deti, napriek tomu, keď sme prišli v terapii k momentu, keď mala odpustiť, nedarilo sa jej to. Ale skúšala to znova a znova, ponárala sa do seba a nakoniec sa to podarilo. Pre ostatných židov v miestnosti to bol úkaz ako z iného sveta, neverili, že sa dá Hitlerovi odpustiť.
* Fakt stačí iba odpustiť?
Rozhodujúce je, že telo sa dokáže liečiť samo, keď mu to dovolíme. Keď spoznáme, kto naozaj sme, a nie, kto chceme byť. Na tejto ceste poznania musíme odpustiť mnohým, vrátane seba. Ak si dovolíme prežívať všetky emócie, aj smútky, krivdy, ťažoby, budeme žiť zdravé životy.
* Šťastne? Už navždy?
Určite nie, Cesta je proces. Ja sama sa na ňu vydávam pomerne často, pretože v živote sa nám stále dejú veci. Už si nechcem uhnať žiadny tumor alebo inú chorobu, preto som oveľa otvorenejšia voči svojim emóciám, ale stále nie tak ako dieťa, ktoré sa prežívaniu nebráni a berie ho, ako prichádza, bez potláčania. Nechcem tu prezentovať žiadnu utópiu. Chcem iba pomôcť ľuďom, aby sa dostali sami k sebe. Aby boli k sebe pravdiví a žili v pokoji sami so sebou, prijali sa, rozpustili bloky, ktoré im v tom bránia. Samozrejme, že aj ďalej sa budú mýliť a robiť veci nesprávne, ale sme ľudia, treba sa s tým zmieriť, nehnevať sa za to na seba. Lebo keď sa prijmeme, telo začne robiť to, čo mu je vlastné - liečiť sa. Cesta je iba nástroj, ako sa prebudiť a oslobodiť.
* Ak sa po nej chcem vydať, mám ísť na terapiu, na váš seminár alebo stačí prečítať si knihu?
Môžete si prečítať knihu, aby ste si urobili vlastný názor, či tomu veríte, alebo nie. A potom požiadať o pomoc človeka, ktorému dôverujete, a môžete sa vydať na vlastnú cestu. Nepotrebujete terapeuta. Ale, samozrejme, sú tu aj vyškolení terapeuti, aby mohli sprevádzať ľudí, ktorí to chcú, a mne zároveň pomáhajú na seminároch. To sú veľmi intenzívne víkendy, na ktorých sa dá veľmi veľa zažiť a naučiť. Ale nebudem hovoriť, čo máte robiť, ľudia by mali robiť iba to, o čom sú presvedčení.
