Mgr. Zlatica Pisklová
Myslela som si že všetko v mojom živote je v poriadku.
Nič príliš dobré, nič príliš zlé , asi ako všetci.
V časopise ma zaujal článok o Ceste podľa Brandon Bays, celkom krátky a vo mne zarezonovali slová ,, bunková pamäť ,, . Povedala som si , že to má logiku a na seminár Intenzívna cesta som išla zo zvedavosti. No a začal frmol. Zistila som , že nič nie je v poriadku, že to sa len ja bahním vo svojej komfortnej zóne, z ktorej som sa bála vyjsť, aby sa mi náhodou nestalo niečo ešte lepšie, alebo ešte horšie. A naozaj to bola INTENZÍVNA CESTA. Vôbec som nezaváhala a prihlásila som sa terapeutický výcvik, lebo jedno som zistila hneď – toto chcem robiť.
Bol to iba začiatok. Po každom ďalšom seminári som vedela viac a viac, až som našla seba.
A o to tu ide. Nájsť seba, nie to, čo z nás urobili rodičia, učitelia, spoločnosť, kamaráti, alebo cudzí ľudia, ale to čo naozaj v hĺbke duše sme. Veď kam sa stratilo to bezstarostné detstvo, keď sme ešte nerozmýšľali nad tým, čo môžeme, čo nie, smiali sme sa vtedy, keď sme to tak cítili a presne tak sme boli aj zlostní, alebo veselí ... Pomaly ale isto to prekryli vzorce správania, ktoré používame, aby sme sa chránili, presvedčenia , ktoré sme o sebe nadobudli, alebo ich od niekoho prevzali, sľuby, ktoré sme si dali a svetu sme začali ukazovať zdeformované ja.
A hurá! Ja som sa našla. Všetko sa začalo meniť, akokeby nenápadne a bolo to ako v rozprávke. Začala som vidieť nevídané, počuť neslýchané a k tomu cítiť dávno zabudnuté. Život sa stal farebnejší, veselší, láskavejší, radostnejší, voľnejší, slobodnejší, pretože som konečne ustúpila sama sebe z cesty a prestala som si zavadzať.
Rada pomôžem aj vám ustúpiť si cesty a vydať sa k samému sebe :-).
Nič príliš dobré, nič príliš zlé , asi ako všetci.
V časopise ma zaujal článok o Ceste podľa Brandon Bays, celkom krátky a vo mne zarezonovali slová ,, bunková pamäť ,, . Povedala som si , že to má logiku a na seminár Intenzívna cesta som išla zo zvedavosti. No a začal frmol. Zistila som , že nič nie je v poriadku, že to sa len ja bahním vo svojej komfortnej zóne, z ktorej som sa bála vyjsť, aby sa mi náhodou nestalo niečo ešte lepšie, alebo ešte horšie. A naozaj to bola INTENZÍVNA CESTA. Vôbec som nezaváhala a prihlásila som sa terapeutický výcvik, lebo jedno som zistila hneď – toto chcem robiť.
Bol to iba začiatok. Po každom ďalšom seminári som vedela viac a viac, až som našla seba.
A o to tu ide. Nájsť seba, nie to, čo z nás urobili rodičia, učitelia, spoločnosť, kamaráti, alebo cudzí ľudia, ale to čo naozaj v hĺbke duše sme. Veď kam sa stratilo to bezstarostné detstvo, keď sme ešte nerozmýšľali nad tým, čo môžeme, čo nie, smiali sme sa vtedy, keď sme to tak cítili a presne tak sme boli aj zlostní, alebo veselí ... Pomaly ale isto to prekryli vzorce správania, ktoré používame, aby sme sa chránili, presvedčenia , ktoré sme o sebe nadobudli, alebo ich od niekoho prevzali, sľuby, ktoré sme si dali a svetu sme začali ukazovať zdeformované ja.
A hurá! Ja som sa našla. Všetko sa začalo meniť, akokeby nenápadne a bolo to ako v rozprávke. Začala som vidieť nevídané, počuť neslýchané a k tomu cítiť dávno zabudnuté. Život sa stal farebnejší, veselší, láskavejší, radostnejší, voľnejší, slobodnejší, pretože som konečne ustúpila sama sebe z cesty a prestala som si zavadzať.
Rada pomôžem aj vám ustúpiť si cesty a vydať sa k samému sebe :-).
