Dominika Hlaváčová
Terapia Cesta mi bola zaslaná na objednávku…
Písal sa rok 2013 a ja som bola na úplnom konci fyzických a psychických síl zo životných udalostí, ktoré prichádzali jedna za druhou a zdalo sa, že každá moja oblasť života je v boji. Odchod do večnosti obidvoch mojich starých mám, náhle paralyzujúce ochorenie mamy, rozchod s milovaným človekom, hrozivá vidina finančného kolapsu, problémy s ubytovaním a iné rodinné problémy dávali živnú pôdu mojej dlhoročnej depresii, nútili ma vidieť život len ako čoraz ťažšie čierne bremeno, ktorého sa nedá striasť. Vtedy mi zvonilo v ušiach okrem otázok “prečo?” “Nebolo uz toho dosť?” aj “Dostaneš na plecia len taký kríž, ktorý dokážeš uniesť”…
Už ako dieťa som bola filozofický typ. Často som rozmýšľala o živote, ako je to všetko v prírode zariadené, čo spôsobuje chorobu a či naozaj existuje osud. Túžba spoznať život aj z inej strany, ma doviedla do Londýna,ktorý ako multikultúrne veľkomesto úplne uhasilo môj smäd o spoznaní života. Strávila som tam 13 rokov, spoznávala iné kultúry, pohľady, filozofie, zvyky, spôsob myslenia a štúdium na londýnskej univerzite úplne zmenil môj pohľad na spôsob vzdelávania. Avšak s príchodom do Londýna som si privliekla aj spôsob myslenia, a vzorce správania, ktoré boli hlboko vo mne zakorenené a ktoré spôsobili, že život bol ťažší ako mohol byť. To všetko zmenil vzťahom s mužom, ktorý som považovala až do roku 2013 za najhoršiu katastrofu v mojom živote. V tom čase mi moje telo jasne dalo najavo, že ak nechám so sebou ďalej zaobchádzať ako doposiaľ a nezmením okolnosti, už to nebude tolerovať. Náhodný výter z krčku maternice potvrdzujúci rast rakovinových buniek odštartoval úspešný boj za slobodou. Zdalo sa, že prvé mesiace boli ako znovuzrodenie, ale telo si pamätalo traumy a začalo sa to postupne odzrkadľovať na psychickom a fyzickom stave.
Ak dovolíte vnútornému hlasu, aby vás viedol k riešeniu, vedzte, že je to presne to, čo je najlepšie pre vás. Ak sa nachádzate v ťažkej životnej situácii, zmeňte okolnosti a ak sa nedajú zmeniť, akceptujte situáciu. Neprestávajte žiť, pozrite sa strachu priamo do tváre a vykročte. Ja som tak spravila, a poslúchnutie môjho vnútorného hlasu mi doslovne pomohlo prežiť…
Pri “náhodnej” návšteve kamarátky v Poľsku som sa prvý krát oboznámila s alternatívnymi terapiami a pochopila, že sú “veci medzi nebom a zemou”. Nasledovalo 2 ročné štúdie homeopatie na súkromnej škole, kde som sa dala dokopy a začala som sa viac zaujímať o terapie, ktoré používajú liečivú energiu a spoznala silu mysle. Postupne ma kolobeh života znova vtiahol do svojich osídel a moja túžba nájsť terapiu, ktorá mi úplne sadne ako terapeutovi akosi ustúpila až do spomenutého roku 2013. Doteraz neviem, ako som prihlásila mamu a seba na seminár Intenzívna Cesta. Nasledoval intenzívny rok plný práce na sebe cez semináre Cesta - túžba po slobode bola príliš silná na to, aby ma čokoľvek zastavilo.Robila som to kvôli sebe, myšlienka byť terapeutom mi vtedy ani nepadla…
Nebola to prechádzka ružovou záhradou, bola pretkaná hlbokými uvedomeniami, spoznávaním spútajúcich presvedčení. Vytrhnutie z role obete a odhalenia zodpovednosti za vzniknuté situácie boli hlboko liečivé, plné pochopenia, že život je naozaj taký, aký si ho vytvoríme.. Vtedy som zakúsila, že táto čierna depresívna bublina v ktorej som sa snáď pohybovala celý život tam absolútne nemusí byť, začala som naozaj vidieť a počuť a chápať život z iného uhla, dôverovať vo svoje schopnosti a robiť radikálne rozhodnutia. Moje depresie sa do dnešného dňa neopakovali, zažívam momenty smútku, smiechu, hnevu, radosti a všetkých emócií, ktoré robia človeka človekom. Ale len vďaka Ceste som pochopila, že je to súčasť života a bytia a je zdravé si ich prežiť. Postupné vymazanie limitujúcich presvedčení, zmeny vzorcov správania, odhalenie ego hier mi dávajú pocit, že až nedávno som začala žiť a robiť, čo ma v živote naozaj napĺňa, a čo viac, vnútorne som pochopila, že každý náš sen je len otázkou nášho odhodlania, odvahy a vykročenia vpred. Na tejto Ceste som stále, vždy záleží ako ďaleko ste ochotní ísť. A ja chcem isť tak rýchlo ako mi to dovolí moja najpomalšia časť…a bude mi veľkým potešením vás sprevádzať na tej vašej.
S láskou
Dominika
Písal sa rok 2013 a ja som bola na úplnom konci fyzických a psychických síl zo životných udalostí, ktoré prichádzali jedna za druhou a zdalo sa, že každá moja oblasť života je v boji. Odchod do večnosti obidvoch mojich starých mám, náhle paralyzujúce ochorenie mamy, rozchod s milovaným človekom, hrozivá vidina finančného kolapsu, problémy s ubytovaním a iné rodinné problémy dávali živnú pôdu mojej dlhoročnej depresii, nútili ma vidieť život len ako čoraz ťažšie čierne bremeno, ktorého sa nedá striasť. Vtedy mi zvonilo v ušiach okrem otázok “prečo?” “Nebolo uz toho dosť?” aj “Dostaneš na plecia len taký kríž, ktorý dokážeš uniesť”…
Už ako dieťa som bola filozofický typ. Často som rozmýšľala o živote, ako je to všetko v prírode zariadené, čo spôsobuje chorobu a či naozaj existuje osud. Túžba spoznať život aj z inej strany, ma doviedla do Londýna,ktorý ako multikultúrne veľkomesto úplne uhasilo môj smäd o spoznaní života. Strávila som tam 13 rokov, spoznávala iné kultúry, pohľady, filozofie, zvyky, spôsob myslenia a štúdium na londýnskej univerzite úplne zmenil môj pohľad na spôsob vzdelávania. Avšak s príchodom do Londýna som si privliekla aj spôsob myslenia, a vzorce správania, ktoré boli hlboko vo mne zakorenené a ktoré spôsobili, že život bol ťažší ako mohol byť. To všetko zmenil vzťahom s mužom, ktorý som považovala až do roku 2013 za najhoršiu katastrofu v mojom živote. V tom čase mi moje telo jasne dalo najavo, že ak nechám so sebou ďalej zaobchádzať ako doposiaľ a nezmením okolnosti, už to nebude tolerovať. Náhodný výter z krčku maternice potvrdzujúci rast rakovinových buniek odštartoval úspešný boj za slobodou. Zdalo sa, že prvé mesiace boli ako znovuzrodenie, ale telo si pamätalo traumy a začalo sa to postupne odzrkadľovať na psychickom a fyzickom stave.
Ak dovolíte vnútornému hlasu, aby vás viedol k riešeniu, vedzte, že je to presne to, čo je najlepšie pre vás. Ak sa nachádzate v ťažkej životnej situácii, zmeňte okolnosti a ak sa nedajú zmeniť, akceptujte situáciu. Neprestávajte žiť, pozrite sa strachu priamo do tváre a vykročte. Ja som tak spravila, a poslúchnutie môjho vnútorného hlasu mi doslovne pomohlo prežiť…
Pri “náhodnej” návšteve kamarátky v Poľsku som sa prvý krát oboznámila s alternatívnymi terapiami a pochopila, že sú “veci medzi nebom a zemou”. Nasledovalo 2 ročné štúdie homeopatie na súkromnej škole, kde som sa dala dokopy a začala som sa viac zaujímať o terapie, ktoré používajú liečivú energiu a spoznala silu mysle. Postupne ma kolobeh života znova vtiahol do svojich osídel a moja túžba nájsť terapiu, ktorá mi úplne sadne ako terapeutovi akosi ustúpila až do spomenutého roku 2013. Doteraz neviem, ako som prihlásila mamu a seba na seminár Intenzívna Cesta. Nasledoval intenzívny rok plný práce na sebe cez semináre Cesta - túžba po slobode bola príliš silná na to, aby ma čokoľvek zastavilo.Robila som to kvôli sebe, myšlienka byť terapeutom mi vtedy ani nepadla…
Nebola to prechádzka ružovou záhradou, bola pretkaná hlbokými uvedomeniami, spoznávaním spútajúcich presvedčení. Vytrhnutie z role obete a odhalenia zodpovednosti za vzniknuté situácie boli hlboko liečivé, plné pochopenia, že život je naozaj taký, aký si ho vytvoríme.. Vtedy som zakúsila, že táto čierna depresívna bublina v ktorej som sa snáď pohybovala celý život tam absolútne nemusí byť, začala som naozaj vidieť a počuť a chápať život z iného uhla, dôverovať vo svoje schopnosti a robiť radikálne rozhodnutia. Moje depresie sa do dnešného dňa neopakovali, zažívam momenty smútku, smiechu, hnevu, radosti a všetkých emócií, ktoré robia človeka človekom. Ale len vďaka Ceste som pochopila, že je to súčasť života a bytia a je zdravé si ich prežiť. Postupné vymazanie limitujúcich presvedčení, zmeny vzorcov správania, odhalenie ego hier mi dávajú pocit, že až nedávno som začala žiť a robiť, čo ma v živote naozaj napĺňa, a čo viac, vnútorne som pochopila, že každý náš sen je len otázkou nášho odhodlania, odvahy a vykročenia vpred. Na tejto Ceste som stále, vždy záleží ako ďaleko ste ochotní ísť. A ja chcem isť tak rýchlo ako mi to dovolí moja najpomalšia časť…a bude mi veľkým potešením vás sprevádzať na tej vašej.
S láskou
Dominika
