Mgr. Andrea Mészárosová

Väčšinu svojho života som existovala v neustálom hľadaní šťastia, čakaním naň, a vnútornej nespokojnosti s tým, čo prichádzalo. Cítila som sa ako niekto, kto vesluje svoju loďku hnaný túžbou prísť do prístavu a prežívať radosť z toho, že som konečne našla to, čo hľadám. Ani nemusím popisovať, ako to horúčkovité veslovanie a následné sklamanie vyčerpávalo. Pripravovalo ma o energiu, ktorú som tak potrebovala k tomu, aby som spĺňala nároky, ktoré sme ja a moje okolie odo mňa očakávali. A ešte k tomu som poriadnu časť toho mála dávala na oživovanie krívd a bolestí z minulosti (za ktoré som obviňovala samozrejme iných a poprípade osud) a na plány, ktoré mi konečne zabezpečia pocit trvalého šťastia. A v priebehu tohto vyčerpávajúceho štvania seba samej ma občas šteklila myšlienka, že čo keď toto nie, čo keď stačí nasadnúť do loďky a nechať sa unášať prúdom, hojdať vlnami a odpočívať... nič viac. Otvoriť doširoka oči ako malé dieťa a užívať si cestu.

Teraz viem, že môžem a žijem tak. Cesta uzdravuje. Dušu aj telo. Stále mi je prirodzenejšie len byť, počúvať sa a prichádzať k sebe pre odpovede. Vždy ich dostanem. Vždy. Pravda je v nás, keď nájdeme odvahu privítať všetko negatívne, čím sme nevedomky „otrávili“ naše telo, naše bunky, ostane len Ona.

Chce to odvahu a silu rozhodnutia. Ani teraz nesvieti každý deň slnko a mojou loďkou otriasajú silné vlny, no ja som v bezpečí. Vďačná za všetko.