Utekala som pred svojimi emóciami

Oproti mne si za stôl sadla nádherná mladá žena. Nikdy by som neverila, že práve ona roky trpela bulímiou, ktorú spôsoboval strach, že ju nikto nebude milovať. Dnes si váži samu seba a môže byť príkladom iným ženám, ktorým chýba sebaláska.
Zdroj: Balans
Dátum: júl 2016
Autor: Katarína Olejárová

Utekala som pred svojimi emóciami

Porucha príjmu potravy sa u nej spustila, keď mala 19 rokov. „Tesne pred maturitou som sa cítila veľmi zraniteľná, bolo to pre mňa veľmi stresujúce obdobie, no nemohla som to prejaviť. Chcela som byť oporou svojej mame, pretože sme boli v domácnosti samy. Dvaja starší súrodenci už mali vlastné životy. Otec nás opustil a o mňa neprejavoval záujem. Odkedy odišiel, nekontaktoval ma, no zostal v kontakte s mojou staršou sestrou. To vo mne spustilo vlnu pochybností, trápila som sa: „Prečo moja sestra a nie ja? Prečo nemá o mňa záujem?“ To spôsobilo, že som chcela byť dokonalá, aby ma niekto ľúbil. Chcela som byť dokonalá pre môjho otca, no vzťah medzi nami sa nevytvoril. Teraz už viem, že on to inak nevedel, ale ako mladé dievča som to nechápala. Vytvorila som si perfekcionistickú predstavu, aká musím byť, aby ma ľudia mali radi,“ spomína si na to obdobie Natália. Ale ako dlho vydržíte byť perfektní? „Ak sa mi stala akákoľvek chyba, stačila maličkosť, cítila som to ako strašné zlyhanie. Bola som vychovávaná v tom, že dobré a poriadne jedlo všetko vyrieši. No vtedy som zistila, že sa môžem nielen napchať jedlom, ale môžem to dať aj von. Bolo to pre mňa očistné,“ hovorí Natália.

Potlačiť pocity za každú cenu

„Zrazu na chvíľu človek prepne – dostane sa do polohy, ako keď alkoholik prestane vnímať, kedy má dosť. Žalúdok síce vysiela signál, že je sýty, ale mozog na to nereaguje. To preto, že máte v sebe silnú emóciu, ktorú nechcete precítiť, ktorú si nechcete dovoliť. U mňa to bol existenčný strach, čo so mnou bude. Stále som sa bála opustenia. Myslela som si, že keď ma opustil otec, môžem stratiť aj mamu. V tej chvíli akoby sa mi rozpadal svet. Keď to na mňa prišlo, nakúpila som si v cukrárni koláče alebo si urobila palacinky, pchala som do seba chleba… Potom som zistila, že keď vypijem veľa teplej vody, žalúdok sa rýchlejšie zaplní a ide to ľahšie von… Bola som dobrá herečka, po záchvate, keď som všetko vyvrátila, som sa krásne nalíčila a okolie nič netušilo. Aj keď v najhoršom období na vysokej škole som mávala záchvaty aj 4-krát za deň a z častého vracania som mala roztrhané kútiky úst.“ Na jej hmotnosti však veľké rozdiely nebolo badať, váha sa hýbala len dve kilá hore a dole.

Cesta k svojej podstate

Vracanie bolo pre ňu očistou a zároveň sa tým trestala. „Keď som mala po záchvate, hnusila som sa sama sebe. Vnútri som sa nenávidela, no navonok som sa hrala na inú, dokonalú ženu. Moja mama roky nevedela, že mám bulímiu. Sama som si našla psychologičku. Liečila ma kognitívne behaviorálnym prístupom – stanovíte si, koľko a čo presne budete jesť, je to o vytváraní nových návykov. Hoci som to dodržiavala, tento prístup u mňa nefungoval. Bulímiou som trpela s prestávkami 12 rokov. Záchvaty prestali, keď som sa vydala a narodila sa mi dcéra. Vtedy som bola šťastná, cítila som lásku a to mi dávalo istotu. Keď sa mi v tridsiatke narodil syn, bulímia sa znovu vrátila. Syn mal zdravotné problémy, do dvoch rokov takmer stále plakal. Vrátili sa moje pochybnosti o sebe samej aj obrovský strach zo zlyhania.“ Jej telo však už bolo citlivejšie. Stačil jej jeden záchvat a na druhý deň vôbec nemala energiu, nevedela fungovať. To bol zlom, keď si začala vážiť samu seba. „Uvedomila som si, že chcem byť pre deti dobrou matkou, ktorej budú dôverovať, chcela som byť vyrovnaná. U mňa bulímia nebola o jedle, ani o tele, bola to snaha o dokonalosť. Chcela som byť milovaná a zároveň som si tú lásku k sebe nepúšťala, ničila som samu seba,“ hovorí Natália. Manželovi síce na začiatku vzťahu o bulímii povedala, ale ako je na tom v skutočnosti, vôbec netušil. „Bulímia je niečo škaredé, bála som sa, že ak mu budem dopodrobna hovoriť, čo sa so mnou deje, prestane ma milovať. Zmietali mnou záchvaty strachu, že nie som dosť dobrá, aby pri mne zostal. Toto temné obdobie ma odrazilo niekam inam. Nemala som potuchy, ako z toho von. Začala som hľadať iné cesty – cez homeopatov, liečiteľov, literatúru som sa nakoniec dostala k terapeutickej metóde Cesta. Absolvovala som niekoľko terapií, prihlásila som sa na seminár intenzívna Cesta. Dostávala som sa hlbšie a hlbšie k sebe. Postupne sa mi všetko vyjasňovalo, vyčistila som si vnútro, aj svoje vzťahy k deťom, pretože dovtedy som si nepriznávala, že som v tejto situácii frustrovaná, nespokojná, že som sa nechala stiahnuť očakávaniami spoločnosti,“ opisuje svoju vnútornú zmenu. Bulímia utíchla asi až po roku, keď pochopila, že potrebovala byť dokonalá, no nie telesne, ale po duchovnej stránke – ako matka, manželka, aj v práci. „Nedovolila som si žiadne zlyhanie, chcela som mať všetko pod kontrolou – toto bol u mňa koreň – príčina. Vzorec správania, ktorý to spúšťal.“

Neutekať pred svojimi pocitmi

Keď cítime nejakú vnútornú nespokojnosť, je normálne, že nás to nasmeruje k chladničke alebo k inému riešeniu. Je bežné, že unikáme pred svojimi emóciami. Vtedy je dôležité začať sa vnímať, cítiť. Keď to začneme v sebe riešiť, precítime to, venujeme sa samému sebe, postupne sa vytratí potreba vyhýbať sa emóciám, nejako pred nimi utekať. Práve to vás môže naučiť metóda Cesta.

Spoznať bohyňu v sebe

Natália vďaka Ceste prechádzala vnútornou zmenou. „Viedlo to k tomu, že som si začala dovoľovať byť pred mužom zraniteľná. Hovorila som si, v poriadku, niekedy vybuchnem, nakričím na niekoho, nie som dokonalá, aj toto je moja tvár – ja ako žena mám niekoľko tvárí a postupne som sa ich učila akceptovať. Je to krásne žiť v tomto tele, je skvelé začať sa konečne prijímať. Prijala som všetky svoje ženské stránky. Začala som sa zamýšľať nad tým, čo by som skutočne chcela, čo je môj sen. Moje nové správanie sa najprv stretávalo s prekvapením okolia. Výrazne sa to odrazilo aj na mojom partnerskom vzťahu, ktorý dovtedy fungoval úplne normálne. Mali sme za sebou 10 rokov spoločného života, pričom navonok sa zdalo byť všetko v poriadku. Chcela som, aby môj manžel bol mojím najbližším človekom, tak som musela ten vzťah s ním budovať nanovo. Dovolila som si byť k nemu úprimná, pravdivá a teda aj zraniteľná, rovnako som to dovolila aj jemu. Chvíľu trvalo, kým sme sa dokázali zladiť. Teraz sme si navzájom oporou a náš vzťah je veľmi hlboký.“

V nerovnováhe života je krása

„Keď sa vnímate, prežívate rôzne vlny pocitov. Ja som si dovtedy myslela, že vždy musím byť vyrovnaná. No keď som sa začala vnímať, zistila som, že aj v tých výkyvoch a nerovnováhe života je krása. Odrazu si dokážete viac vychutnávať život, listy sú zelenšie, aj smútok je intenzívnejší, keď príde. Keď prejde mesiac, zdá sa vám, že prešiel oveľa dlhší čas, pretože ste ponorená v tom živote, všetko je pestrejšie. Život prináša dobré a zlé chvíle, je to ako vlny na mori a treba ich prežiť naplno. Stále prichádzajú strachy – no keď ich precítite, hneď aj odídu. Je to dlhá práca na sebe samej, ak začnete hľadať, tak vás to začne viesť,“ hovorí Natália, ktorá dnes pôsobí ako kouč. Každá žena si svoje ženstvo musí vyriešiť sama sebe, seminár jej môže pomôcť v prijatí svojich pocitov. Niektoré emócie, ktoré nás trápia, môžu mať korene niekde v minulosti, čo si často neuvedomujeme. Proces Cesty nám môže pomôcť otvoriť sa do týchto spomienok. Mnohé ženy nevnímajú vôbec svoje pocity, správajú sa len podľa predpísaných vzorcov spoločnosti. Na seminári sa naučia, ako sa precítiť, dostanú sa do hĺbkových spomienok a cez ne do bunkovej pamäti, ktorá si do seba všetko ukladá. V čisto ženskej energii sa ženy inšpirujú navzájom, seminár môže otvoriť hlboké témy, energia je veľmi silná.

Dovoliť si byť šťastná

Potom príde reálny život s reálnymi pocitmi a je už len na nás, či sa otvoríme svojim pocitom. My ženy nie sme stvorené na to, aby sme všetko zvládali, sme od prírody mäkkou energiou pre svoje deti, ony nás také potrebujú. Sme jemné nežné, vášnivé aj zúrivé – sme zmesou energií a to je bohatstvo nášho života. Dovoľme si ich cítiť – aj žiaľ, smútok. Lebo len ak sme šťastné my, dokážeme urobiť šťastnými aj ľudí okolo seba.

Ako sa spojiť so svojím vnútrom

Každá z nás je iná a mali by sme nasledovať svoj vnútorný pocit, to, čo nám vyhovuje. Dôverujme svojim pocitom, nepretláčajme ich viac svojou mysľou.

1. Vnímajte svoje pocity, sledujte svoje správanie. Zamyslite sa nad tým, pred čím vo svojom živote utekáte.

2. Začnite vnímať svoje telo. Spýtajte sa sama seba: „Čo práve teraz potrebujem?“ Nevadí, že vám behajú deti po byte a je tam neporiadok. Na chvíľu sa skúste vymaniť z kolobehu a zamyslite sa, čo by vám mohlo pomôcť – krátka meditácia, spontánny tanec na obľúbenú pieseň alebo stačí len pár minút osamote v kúpeľni? Ak sa dá, hneď to aj zrealizujte a budete sa cítiť oveľa lepšie.

3. Vyskúšajte niekedy meditáciu alebo tanec so zaviazanými očami – to vás donúti vnímať len svoje telo, prestanú vás rušiť okolité vnemy. Ako sa naozaj cítite?

4. Chvíľka ticha – stanovte si pre seba konkrétny čas počas dňa – 10 minút ráno či poobede, keď dieťa zaspí, dôsledne si dožičte aspoň 10 minút pokoja len pre seba. Vo chvíli, keď sa stíšite a začnete sledovať svoje myšlienky, všetko sa zrazu začne vyplavovať na povrch. Vnímajte, čo v sebe máte a skúmajte, čo vlastne chcete. Položte sama sebe tieto otázky: „Som spokojná v tom, čo žijem? Cítim sa naplnená? Čo chcem zmeniť? Čo chcem vylepšiť? Som úprimná sama k sebe? Som úprimná k svojmu okoliu?“ Postupne si budete uvedomovať, čo naozaj cítite. Keď budete dôsledne dodržiavať čas vyhradený pre seba, postupne sa vám potláčané pocity začnú vyplavovať na povrch aj mimo tohto času a naučíte sa s nimi pracovať a žiť slobodnejšie ako doteraz.

5. Ak vás niečo trápi dlhodobo, môže to mať korene vo vašej minulosti. Vtedy je dobré vyhľadať terapeuta alebo hoci aj kamarátku, ktorá bola na intenzívnej Ceste a vymeniť si navzájom proces.

Alebo vám môže pomôcť terapeutická masáž, tanec, kraniosakrálna terapia, ženské kruhy, kvalitný koučing, prechádzka v prírode… Keď začnete hľadať, to pravé riešenie pre seba nájdete.

Život prináša dobré aj zlé chvíle, ako vlny na mori a treba ich prežiť naplno.