12 jednoduchých krokov k emocionálnemu zdraviu
Súčasné štatistiky poukazujú na to, že ženy sú náchylnejšie na depresiu ako muži. Šokujúce však je, že tie isté čísla poukazujú tiež na to, že mladí muži páchajú štvornásobne viac samovrážd ako ženy. Najväčšie riziko spáchania samovraždy medzi mladými mužmi je hlavne vo veku 18-27 rokov a čísla sa za posledných 30 rokov v niektorých krajinách strojnásobili.
Čo nám tieto čísla hovoria o tlaku, ktorému v súčasnosti čelíme a čo sa v tejto veci dá robiť?
Mnohé – v oboch smeroch. Aj keď skutočné odpovede môžu prekvapiť tak, ako aj samotné štatistiky.
Klinická depresia sa môže objaviť v rôznych podobách a môže udrieť rôznou intenzitou. Môže sa prejaviť jemnou letargiou, ľahkými úzkosťami, nepokojom, nedostatkom pocitu naplnenia alebo nízkym sebavedomím a jej stredne ťažká forma je príznačná pocitmi obete, trápením, pocitom vystresovanosti alebo hnevu, zaseknutosti, neustálej únavy, alebo ju tiež sprevádzajú pocity otupenosti a zvýšená alebo znížená chuť do jedla.
Ak u seba zbadáte tieto symptómy, je možné, že trpíte nejakou formou depresie a verím, že vám niektoré z odporúčaní v tomto článku pomôžu. Najťažšia forma depresie prichádza s pocitmi úplného a trvajúceho preťaženia, fyzického kolapsu, zúfalstva, odcudzenia, beznádeje, fyzickej bolesti a myšlienkami a plánmi na samovraždu. Ak u seba spoznávate tieto symptómy, odporúčam vám ihneď vyhľadať odbornú lekársku pomoc.
Za príčiny depresie sa tradične považujú ťažké životné okolnosti: také, ktoré zasahujú rôzne životné oblasti a sú dlhotrvajúce, pri ktorých máte pocit, že ich nie ste schopní zvládnuť. Napríklad šikanovanie a skúšky počas štúdia u tínedžerov, sexuálne problémy, vzťahové problémy, rozvod alebo rozchod, strata zamestnania a nezamestnanosť, finančné problémy a dlžoby, bezdomovectvo, smrť partnera alebo blízkeho človeka.
Všetci poznáme tragické správy, ktoré sa stali našou každodennou súčasťou: muž, ktorý nezvládol čeliť krutým životným okolnostiam a nemal viac síl im čeliť, spáchal pod ich ťarchou samovraždu (a predtým možno zabil aj iných). No akokoľvek ťažké a neznesiteľné môžu byť naše životné traumy, sú iba katalyzátorom, spúšťačom depresie, nie skutočnou príčinou. Tá leží hlbšie.
Výsledkom je, že sme sa stali emočnými klamármi, neschopnými priznať si pravdu o svojich pocitoch bezmocnosti, zahmlievajúc pravdu o tom, ako skutočne na tento život reagujeme, snažiac sa nájsť svoju identitu a potlačiť, zakryť alebo zmeniť to, čo naozaj cítime.
Stali sme sa posadnutými imidžom toho, akí si myslíme, že máme byť. Filmy nám ponúkajú obrazy ideálov sebavedomia, slávy a bohatstva, pred očami nám bežia dynamické reklamy so sexuálnym podtónom, plné európskych áut a romantických dovoleniek v turistických rajoch či značkového oblečenia, mačovským a agresívnym správaním, ktoré definuje skutočného víťaza. Niektorí túžime po statuse celebrít, ktorý sa dá získať postavou v reality šou a vieme, akým má ideálny muž alebo žena byť, ako sa má cítiť, ako majú byť uznávaní a ocenení, no nemáme ani tušenia, čo robiť, keď zasiahne skutočný život.
Tak mnoho sme investovali do nášho komerčného imidžu života, ktorému veríme, že sme začali žiť v tranze pseudo emocionálneho života, predstierajúc, že máme navrch, všetko pod kontrolou, sme najlepší, cool a sebavedomí, predstierame, že sami veríme tejto fasáde, ktorú nosíme... Kým v skutočnosti sa často strácame v neistote, neistí sebou samými, plní úzkosti, strachu a zúfalstva. Aby sme sa nejako udržali pokope, odpájame sa od svojich skutočných pocitov. Vlastne sme na ne úplne zabudli.
Hlbšie veci zľahčujeme, negatívne pocity zapíjame alkoholom alebo riešime rekreačnými drogami, zatneme zuby a stoicky to vezmeme „ako muži“ alebo sme „silné ženy“ a svoje emocionálne reakcie modifikujeme interným dialógom alebo intelektuálnou analýzou, aby sme ich intenzitu znížili na zvládnuteľnú úroveň, ktorá nie je až taká zlá. Často svoje skutočné pocity stratíme natoľko, že sa obraciame iba k tomu, čo si myslíme, čo robíme a to, čo cítime, nevieme pomenovať.
Tieto vzorce správania patria medzi skutočné príčiny depresie. Cítiť emócie patrí do základnej výbavy ľudského života, no my sme túto schopnosť reagovať na život emocionálne pravdivým spôsobom stratili. Sme zhrození zo svojich pocitov a v pasci hry na ich potláčanie, zmiernenie, vyhýbanie alebo odmietanie a keď prídu zlé časy, prirodzená a zdravá emocionálna reakcia nášho tela nám zrazu nie je k dispozícii.
Namiesto toho, keď čelíme strate, sklamaniu, strachu, smútku, robíme to, na čo sme si zvykli – vystupňujeme intenzitu svojej hry, hovoríme si ďalšie historky o tom, ako sa cítime, no necítime to, len to ďalej zametáme pod koberec, manipulujeme alebo utekáme od našich prirodzených emocionálnych reakcií. Napokon nás tieto návyky natoľko mätú a sú tak kontraproduktívne, že sa zdá, že jediným východiskom je odpojiť sa, utiecť a prekryť všetky silné emocionálne reakcie – a to je hra depresie.
A je to hra so znižujúcou sa návratnosťou – čím viac svoje pocity udupávame, tým viac sa naše telá uzatvárajú a stávajú letargickými. Čím viac sa naše telá uzatvárajú, tým menej je v nich endorfínov a tým viac sa cítime deprimovaní a naše telá sa naďalej uzatvárajú. Je to nebezpečná špirála vedúca k otupenosti našich zmyslov a pocitov a k zaseknutosti nášho tela v beznádeji a bolesti.
V 17-tich som mal svoj prvý sexuálny vzťah. Moja priateľka bola neistá, plachá a vystrašená. Ja som bol neistý, ustráchaný a veľa som kecal. Obaja sme mali doma problémy. Veci boli zlé a zhoršili sa potom, čo sa o niekoľko mesiacov neskôr, keď sme spolu chodili, neúspešne pokúsila o samovraždu.
Krátko potom som si jedného večera sadol na sedačku, aby som si trochu oddýchol. Pocítil som zrazu beznádej, ktorá tam pod povrchom v poslednom čase stále bola a rozhodol som sa, že otvorím telo a precítim to – len aby som zistil, aké to je. Tak som dovolil tomu pocitu, aby mi zaplavil telo.
Ten pocit ma úplne prevalcoval, prenikol všade, celé moje vedomie. Po niekoľkých minútach som sa prepadol hlbšie a ten pocit sa premenil na úplnú nezmyselnosť – nezmyselnosť tak obrovskú a boľavú, že som mal pocit, že celý vesmír, celý život, všetko bytie nemá vôbec žiaden zmysel.
No nechal som ten pocit prísť a znovu, po niekoľkých minútach sa zdalo, že sa prepadám ešte hlbšie – tentokrát to bola prázdnota, ničota – sivá, nekonečná, obrovská. Pustil som akýkoľvek odpor a takmer ihneď prišiel ľahký pocit, bublinkujúca energia, ktorá postupne prenikala moje telo. Bolo to povznášajúce.
Keď som sa tomu naplno otvoril, zaplavil ma taký pocit pokoja, aký som dovtedy ešte nezažil. Bol hlbší, úplnejší, mal v sebe pocit pohody. A napokon som v strede toho pokoja objavil pocit šťastia – šťastia plného energie, sviežosti, šťastia, ktoré zahŕňalo všetko bytie a ľahkosť. V tomto pocite som sedel asi pol hodinu.
Bola to nesmierne hlboká a nová skúsenosť a ja som urobil to, čo by na mojom mieste asi urobili aj ďalší horkokrvní chlapi: pokrútil som nad sebou hlavou v zmysle nebuď baba a nebabri sa vo svojich pocitoch.
To, čo som vtedy zažil bola priama skúsenosť pravdy, ktorú niektoré ezoterické duchovné kruhy poznajú už celé storočia: že úplná sloboda, celistvosť, to božské alebo duša je v srdci akejkoľvek emócie, bez ohľadu na to, aká je boľavá. No vtedy som toto uvedomenie zahodil a otočil sa mu chrbtom.
Trvalo to roky psychickej krízy, snahy o pozitívny postoj zameraný na cieľ a zápasu a potláčania negatívnych životných skúseností, aby som znova objavil to, na čo som zabudol. Uspokojil som sa so sivou otupenosťou okorenenou opakujúcou sa beznádejou a kolapsom. Takmer dve desaťročia sa striedali obdobia frenetickej činnosti a úplného zrútenia.
Až v 37 som sa stretol s priekopníčkou v oblasti holistického liečenia, Brandon Bays, vďaka ktorej som sa na jednom sedení úplne uzdravil z depresívnych vzorcov. Hlavnou technikou - uhádli ste – je priznať si svoje pocity a otvoriť sa im, nehýbať sa, byť si ich vedomý a otvoriť sa plnej sile emocionálnej skúsenosti počas prechodu jednotlivými vrstvami pocitov. Emócie, povedala, sú bránou k duši.
Tentokrát boli vrstvy iné. Cítil som zúrivosť a strach a celé spektrum silných emócií až som sa prepadol do stavu úžasu a jednoty. Depresia v momente zmizla. Bolo to akoby v ochote čeliť tomu najhoršiemu, čo môže prísť, ten poklop potláčajúci pocity už stratil svoj zmysel. Od toho dňa som bez depresie.
Ak teda trpíte depresiou, je odpoveď naozaj taká jednoduchá? Len si sadnúť a naplno precítiť najhlbšie emócie a všetko bude ok? Povedzme, že je to obrovský krok vpred správnym smerom. No je ešte zopár vecí, ktoré je dobré si zapamätať predtým, než do toho rovnými nohami skočíte.
V prvom rade, väčšina z nás reaguje podmienene – automaticky sa snažíme zmierniť a zmeniť to, čo cítime. Či už použitím vnútorného dialógu, obrazov týkajúcich sa našich emócií, hovoríme si príbehy o tom, ako sa cítime namiesto toho, aby sme to precítili. Takže môže to chvíľu trvať – stíšiť sa a umožniť mysli, aby sa spomalila, aby ste mohli jasne cítiť to, čo je vo vašom tele. Buďte trpezliví a doprajte si čas na to, aby si vaše telo zvyklo na tento proces.
Po druhé, mnohí z nás si v sebe nosíme strach ohľadne cítenia emócií: častý je strach z hnevu a zúrivosti, strach zo strachu samotného. Iní sa boja zahanbenia, poníženia, neschopnosti, nudy, odmietnutia, osamelosti, zraniteľnosti, chaosu, bezmocnosti a tak ďalej. Kľúčom je uvedomiť si, čo vlastne emócia je: je to len elektrochemická zmena v našom tele.
Nemá žiaden iný význam než ten, aký jej dáte. Ak jej vzdorujete a bojujete s ňou, môže pretrvávať dlhý čas, no ak svoje telo uvoľníte a prestanete klásť odpor, môžete tú emóciu prežiť naplno a pretrvá len zopár sekúnd alebo minút – prirodzene vami prehorí a vy sa pohnete ďalej. Takže, zastavte príbeh o emóciách a dajte vášmu telu najavo, že všetky emócie je bezpečné cítiť. Deti to robia úplne prirodzene – keď je to bezpečné pre ne, je to bezpečné aj pre vás.
Po tretie – existuje zásadný rozdiel medzi plným precítením a odovzdaním sa celej sile pocitu a emocionálnou katarziou: obviňovanie druhých za svoj emocionálny stav, kričanie a agresivita nefungujú – takisto ako násilie. Prinajlepšom získate krátkodobú úľavu. Dokonca aj búšenie do vankúša a vykričanie sa sú len únikom pred hlbšími emóciami.
Vonkajší prejav emócie je zásadne odlišný od jej vnútorného prežitku, keď emóciu vlastníte a naplno cítite. Takže ak vám počas preciťovania pocitu niekto príde na myseľ, dovoľte to, cíťte to, čo cítite a obraz pustite. Vašou úlohou je cítiť čokoľvek príde. Aj vtedy, ak máte pocit, že vaše telo o chvíľu vybuchne alebo ho roztrhá, len to privítajte, zostaňte s tým až do konca – všetko je súčasťou procesu.
Je potrebné skúšať a byť ochotný čeliť ostrému, dočasnému úderu alebo prudkému, dočasnému ohňu svojich emócií – vaše telo už viac nebude potrebovať ten poklop depresie, ktorý to všetko držal potlačené. Ako som povedal, toto nemá nič spoločné s vašou „ženskou“ stránkou. To nie je o mrnčaní či precitlivenosti. Je to intenzívne a chce to odvahu – skutočnú odvahu – odvahu cítiť. Takže robte krok za krokom a vaše telo si časom zvykne, že je v bezpečí.
Keď sa tak stane, potom s vami začne spolupracovať zdravším spôsobom a vy začnete zažívať viac vĺn nádherných endorfínov, ktoré váš mozog začne vytvárať a ponúkať vám tak pocit šťastia bez obsahu alkoholu. Povedzte pravdu o tom, ako sa naozaj cítite niekomu, komu môžete dôverovať alebo vášmu partnerovi – len preto, aby ste si skúsili, aké je to hovoriť pravdu a to, ako sa cítite. Nie je treba žiadne stonanie ani nárek, len jednoduchú pravdu.
Potom, namiesto starých hier sa rozhodnite zastaviť sa, čeliť vašim skutočným emóciám. Zrazu zistíte, že k vám prídu zmysluplné stratégie na to, ako riešiť životné výzvy, ktoré sú prirodzenou súčasťou života – prídu jednoduché odpovede, ako zvládať ťažkosti, ktoré sa predtým zdali nezvládnuteľné a samotné problémy sa zrazu budú zdať menej ťažké.
Nižšie som pripravil zoznam jednoduchých techník, ktoré vám s depresiou môžu skutočne pomôcť. To, že si tento článok prečítate, váš život nezmení: je potrebné si to vyskúšať. Môžete to skúsiť osamote a tiež je dobré mať pri sebe niekoho, komu dôverujete, aby vás procesom previedol. Tisíce ľudí po celom svete našli slobodu vďaka týmto technikám. Takže sa rozhodnite a urobte prvý krok – okrem vášho starého poklopu, ktorý vám bránil žiť naplno, nemáte čo stratiť.
Autor: Kevin Billett, manžel a obchodný partner Brandon Bays
Čo nám tieto čísla hovoria o tlaku, ktorému v súčasnosti čelíme a čo sa v tejto veci dá robiť?
Mnohé – v oboch smeroch. Aj keď skutočné odpovede môžu prekvapiť tak, ako aj samotné štatistiky.
Klinická depresia sa môže objaviť v rôznych podobách a môže udrieť rôznou intenzitou. Môže sa prejaviť jemnou letargiou, ľahkými úzkosťami, nepokojom, nedostatkom pocitu naplnenia alebo nízkym sebavedomím a jej stredne ťažká forma je príznačná pocitmi obete, trápením, pocitom vystresovanosti alebo hnevu, zaseknutosti, neustálej únavy, alebo ju tiež sprevádzajú pocity otupenosti a zvýšená alebo znížená chuť do jedla.
Ak u seba zbadáte tieto symptómy, je možné, že trpíte nejakou formou depresie a verím, že vám niektoré z odporúčaní v tomto článku pomôžu. Najťažšia forma depresie prichádza s pocitmi úplného a trvajúceho preťaženia, fyzického kolapsu, zúfalstva, odcudzenia, beznádeje, fyzickej bolesti a myšlienkami a plánmi na samovraždu. Ak u seba spoznávate tieto symptómy, odporúčam vám ihneď vyhľadať odbornú lekársku pomoc.
Za príčiny depresie sa tradične považujú ťažké životné okolnosti: také, ktoré zasahujú rôzne životné oblasti a sú dlhotrvajúce, pri ktorých máte pocit, že ich nie ste schopní zvládnuť. Napríklad šikanovanie a skúšky počas štúdia u tínedžerov, sexuálne problémy, vzťahové problémy, rozvod alebo rozchod, strata zamestnania a nezamestnanosť, finančné problémy a dlžoby, bezdomovectvo, smrť partnera alebo blízkeho človeka.
Všetci poznáme tragické správy, ktoré sa stali našou každodennou súčasťou: muž, ktorý nezvládol čeliť krutým životným okolnostiam a nemal viac síl im čeliť, spáchal pod ich ťarchou samovraždu (a predtým možno zabil aj iných). No akokoľvek ťažké a neznesiteľné môžu byť naše životné traumy, sú iba katalyzátorom, spúšťačom depresie, nie skutočnou príčinou. Tá leží hlbšie.
Aké sú skutočné príčiny?
Posledné desaťročia sa hodnota starých sociálnych a rodinných vzorov ako ich poznáme znížila: vlastnosti, ktoré boli pred 30 – 50 rokmi u mužov a žien uznávané, sú dnes terčom posmechu a nemôžeme sa na ne spoliehať. Súčasní muži sa už viac nemôžu spoliehať na svoju identitu hrdinu, silného chlapa – živiteľa rodiny, úspešného, ochrancu, autoritu, hlavu domácnosti atď. a ženy sa, podobne, nemôžu oprieť o svoju identitu „ochrankyne domáceho krbu“, žienky domácej a pod. A to nás často zanecháva stratených, zmätených a dezorientovaných.Výsledkom je, že sme sa stali emočnými klamármi, neschopnými priznať si pravdu o svojich pocitoch bezmocnosti, zahmlievajúc pravdu o tom, ako skutočne na tento život reagujeme, snažiac sa nájsť svoju identitu a potlačiť, zakryť alebo zmeniť to, čo naozaj cítime.
Stali sme sa posadnutými imidžom toho, akí si myslíme, že máme byť. Filmy nám ponúkajú obrazy ideálov sebavedomia, slávy a bohatstva, pred očami nám bežia dynamické reklamy so sexuálnym podtónom, plné európskych áut a romantických dovoleniek v turistických rajoch či značkového oblečenia, mačovským a agresívnym správaním, ktoré definuje skutočného víťaza. Niektorí túžime po statuse celebrít, ktorý sa dá získať postavou v reality šou a vieme, akým má ideálny muž alebo žena byť, ako sa má cítiť, ako majú byť uznávaní a ocenení, no nemáme ani tušenia, čo robiť, keď zasiahne skutočný život.
Tak mnoho sme investovali do nášho komerčného imidžu života, ktorému veríme, že sme začali žiť v tranze pseudo emocionálneho života, predstierajúc, že máme navrch, všetko pod kontrolou, sme najlepší, cool a sebavedomí, predstierame, že sami veríme tejto fasáde, ktorú nosíme... Kým v skutočnosti sa často strácame v neistote, neistí sebou samými, plní úzkosti, strachu a zúfalstva. Aby sme sa nejako udržali pokope, odpájame sa od svojich skutočných pocitov. Vlastne sme na ne úplne zabudli.
Hlbšie veci zľahčujeme, negatívne pocity zapíjame alkoholom alebo riešime rekreačnými drogami, zatneme zuby a stoicky to vezmeme „ako muži“ alebo sme „silné ženy“ a svoje emocionálne reakcie modifikujeme interným dialógom alebo intelektuálnou analýzou, aby sme ich intenzitu znížili na zvládnuteľnú úroveň, ktorá nie je až taká zlá. Často svoje skutočné pocity stratíme natoľko, že sa obraciame iba k tomu, čo si myslíme, čo robíme a to, čo cítime, nevieme pomenovať.
Tieto vzorce správania patria medzi skutočné príčiny depresie. Cítiť emócie patrí do základnej výbavy ľudského života, no my sme túto schopnosť reagovať na život emocionálne pravdivým spôsobom stratili. Sme zhrození zo svojich pocitov a v pasci hry na ich potláčanie, zmiernenie, vyhýbanie alebo odmietanie a keď prídu zlé časy, prirodzená a zdravá emocionálna reakcia nášho tela nám zrazu nie je k dispozícii.
Namiesto toho, keď čelíme strate, sklamaniu, strachu, smútku, robíme to, na čo sme si zvykli – vystupňujeme intenzitu svojej hry, hovoríme si ďalšie historky o tom, ako sa cítime, no necítime to, len to ďalej zametáme pod koberec, manipulujeme alebo utekáme od našich prirodzených emocionálnych reakcií. Napokon nás tieto návyky natoľko mätú a sú tak kontraproduktívne, že sa zdá, že jediným východiskom je odpojiť sa, utiecť a prekryť všetky silné emocionálne reakcie – a to je hra depresie.
A je to hra so znižujúcou sa návratnosťou – čím viac svoje pocity udupávame, tým viac sa naše telá uzatvárajú a stávajú letargickými. Čím viac sa naše telá uzatvárajú, tým menej je v nich endorfínov a tým viac sa cítime deprimovaní a naše telá sa naďalej uzatvárajú. Je to nebezpečná špirála vedúca k otupenosti našich zmyslov a pocitov a k zaseknutosti nášho tela v beznádeji a bolesti.
Ako to riešiť?
Keďže naše emócie majú zlú povesť, začneme sa tých tzv. zlých báť, akoby nás mali zabiť. A práve to je iróniou, pretože práve tieto emócie, tie najhoršie z nich, sú našou bránou k pohode, naplneniu a pokoju. Zistil som to po prvýkrát, keď som mal 17 rokov, no na ďalších 20 rokov som na to zabudol.V 17-tich som mal svoj prvý sexuálny vzťah. Moja priateľka bola neistá, plachá a vystrašená. Ja som bol neistý, ustráchaný a veľa som kecal. Obaja sme mali doma problémy. Veci boli zlé a zhoršili sa potom, čo sa o niekoľko mesiacov neskôr, keď sme spolu chodili, neúspešne pokúsila o samovraždu.
Krátko potom som si jedného večera sadol na sedačku, aby som si trochu oddýchol. Pocítil som zrazu beznádej, ktorá tam pod povrchom v poslednom čase stále bola a rozhodol som sa, že otvorím telo a precítim to – len aby som zistil, aké to je. Tak som dovolil tomu pocitu, aby mi zaplavil telo.
Ten pocit ma úplne prevalcoval, prenikol všade, celé moje vedomie. Po niekoľkých minútach som sa prepadol hlbšie a ten pocit sa premenil na úplnú nezmyselnosť – nezmyselnosť tak obrovskú a boľavú, že som mal pocit, že celý vesmír, celý život, všetko bytie nemá vôbec žiaden zmysel.
No nechal som ten pocit prísť a znovu, po niekoľkých minútach sa zdalo, že sa prepadám ešte hlbšie – tentokrát to bola prázdnota, ničota – sivá, nekonečná, obrovská. Pustil som akýkoľvek odpor a takmer ihneď prišiel ľahký pocit, bublinkujúca energia, ktorá postupne prenikala moje telo. Bolo to povznášajúce.
Keď som sa tomu naplno otvoril, zaplavil ma taký pocit pokoja, aký som dovtedy ešte nezažil. Bol hlbší, úplnejší, mal v sebe pocit pohody. A napokon som v strede toho pokoja objavil pocit šťastia – šťastia plného energie, sviežosti, šťastia, ktoré zahŕňalo všetko bytie a ľahkosť. V tomto pocite som sedel asi pol hodinu.
Bola to nesmierne hlboká a nová skúsenosť a ja som urobil to, čo by na mojom mieste asi urobili aj ďalší horkokrvní chlapi: pokrútil som nad sebou hlavou v zmysle nebuď baba a nebabri sa vo svojich pocitoch.
To, čo som vtedy zažil bola priama skúsenosť pravdy, ktorú niektoré ezoterické duchovné kruhy poznajú už celé storočia: že úplná sloboda, celistvosť, to božské alebo duša je v srdci akejkoľvek emócie, bez ohľadu na to, aká je boľavá. No vtedy som toto uvedomenie zahodil a otočil sa mu chrbtom.
Trvalo to roky psychickej krízy, snahy o pozitívny postoj zameraný na cieľ a zápasu a potláčania negatívnych životných skúseností, aby som znova objavil to, na čo som zabudol. Uspokojil som sa so sivou otupenosťou okorenenou opakujúcou sa beznádejou a kolapsom. Takmer dve desaťročia sa striedali obdobia frenetickej činnosti a úplného zrútenia.
Až v 37 som sa stretol s priekopníčkou v oblasti holistického liečenia, Brandon Bays, vďaka ktorej som sa na jednom sedení úplne uzdravil z depresívnych vzorcov. Hlavnou technikou - uhádli ste – je priznať si svoje pocity a otvoriť sa im, nehýbať sa, byť si ich vedomý a otvoriť sa plnej sile emocionálnej skúsenosti počas prechodu jednotlivými vrstvami pocitov. Emócie, povedala, sú bránou k duši.
Tentokrát boli vrstvy iné. Cítil som zúrivosť a strach a celé spektrum silných emócií až som sa prepadol do stavu úžasu a jednoty. Depresia v momente zmizla. Bolo to akoby v ochote čeliť tomu najhoršiemu, čo môže prísť, ten poklop potláčajúci pocity už stratil svoj zmysel. Od toho dňa som bez depresie.
Ak teda trpíte depresiou, je odpoveď naozaj taká jednoduchá? Len si sadnúť a naplno precítiť najhlbšie emócie a všetko bude ok? Povedzme, že je to obrovský krok vpred správnym smerom. No je ešte zopár vecí, ktoré je dobré si zapamätať predtým, než do toho rovnými nohami skočíte.
V prvom rade, väčšina z nás reaguje podmienene – automaticky sa snažíme zmierniť a zmeniť to, čo cítime. Či už použitím vnútorného dialógu, obrazov týkajúcich sa našich emócií, hovoríme si príbehy o tom, ako sa cítime namiesto toho, aby sme to precítili. Takže môže to chvíľu trvať – stíšiť sa a umožniť mysli, aby sa spomalila, aby ste mohli jasne cítiť to, čo je vo vašom tele. Buďte trpezliví a doprajte si čas na to, aby si vaše telo zvyklo na tento proces.
Po druhé, mnohí z nás si v sebe nosíme strach ohľadne cítenia emócií: častý je strach z hnevu a zúrivosti, strach zo strachu samotného. Iní sa boja zahanbenia, poníženia, neschopnosti, nudy, odmietnutia, osamelosti, zraniteľnosti, chaosu, bezmocnosti a tak ďalej. Kľúčom je uvedomiť si, čo vlastne emócia je: je to len elektrochemická zmena v našom tele.
Nemá žiaden iný význam než ten, aký jej dáte. Ak jej vzdorujete a bojujete s ňou, môže pretrvávať dlhý čas, no ak svoje telo uvoľníte a prestanete klásť odpor, môžete tú emóciu prežiť naplno a pretrvá len zopár sekúnd alebo minút – prirodzene vami prehorí a vy sa pohnete ďalej. Takže, zastavte príbeh o emóciách a dajte vášmu telu najavo, že všetky emócie je bezpečné cítiť. Deti to robia úplne prirodzene – keď je to bezpečné pre ne, je to bezpečné aj pre vás.
Po tretie – existuje zásadný rozdiel medzi plným precítením a odovzdaním sa celej sile pocitu a emocionálnou katarziou: obviňovanie druhých za svoj emocionálny stav, kričanie a agresivita nefungujú – takisto ako násilie. Prinajlepšom získate krátkodobú úľavu. Dokonca aj búšenie do vankúša a vykričanie sa sú len únikom pred hlbšími emóciami.
Vonkajší prejav emócie je zásadne odlišný od jej vnútorného prežitku, keď emóciu vlastníte a naplno cítite. Takže ak vám počas preciťovania pocitu niekto príde na myseľ, dovoľte to, cíťte to, čo cítite a obraz pustite. Vašou úlohou je cítiť čokoľvek príde. Aj vtedy, ak máte pocit, že vaše telo o chvíľu vybuchne alebo ho roztrhá, len to privítajte, zostaňte s tým až do konca – všetko je súčasťou procesu.
Je potrebné skúšať a byť ochotný čeliť ostrému, dočasnému úderu alebo prudkému, dočasnému ohňu svojich emócií – vaše telo už viac nebude potrebovať ten poklop depresie, ktorý to všetko držal potlačené. Ako som povedal, toto nemá nič spoločné s vašou „ženskou“ stránkou. To nie je o mrnčaní či precitlivenosti. Je to intenzívne a chce to odvahu – skutočnú odvahu – odvahu cítiť. Takže robte krok za krokom a vaše telo si časom zvykne, že je v bezpečí.
Keď sa tak stane, potom s vami začne spolupracovať zdravším spôsobom a vy začnete zažívať viac vĺn nádherných endorfínov, ktoré váš mozog začne vytvárať a ponúkať vám tak pocit šťastia bez obsahu alkoholu. Povedzte pravdu o tom, ako sa naozaj cítite niekomu, komu môžete dôverovať alebo vášmu partnerovi – len preto, aby ste si skúsili, aké je to hovoriť pravdu a to, ako sa cítite. Nie je treba žiadne stonanie ani nárek, len jednoduchú pravdu.
Potom, namiesto starých hier sa rozhodnite zastaviť sa, čeliť vašim skutočným emóciám. Zrazu zistíte, že k vám prídu zmysluplné stratégie na to, ako riešiť životné výzvy, ktoré sú prirodzenou súčasťou života – prídu jednoduché odpovede, ako zvládať ťažkosti, ktoré sa predtým zdali nezvládnuteľné a samotné problémy sa zrazu budú zdať menej ťažké.
Nižšie som pripravil zoznam jednoduchých techník, ktoré vám s depresiou môžu skutočne pomôcť. To, že si tento článok prečítate, váš život nezmení: je potrebné si to vyskúšať. Môžete to skúsiť osamote a tiež je dobré mať pri sebe niekoho, komu dôverujete, aby vás procesom previedol. Tisíce ľudí po celom svete našli slobodu vďaka týmto technikám. Takže sa rozhodnite a urobte prvý krok – okrem vášho starého poklopu, ktorý vám bránil žiť naplno, nemáte čo stratiť.
12 techník, ktoré vám pomôžu
- Nájdite si priestor a čas na stíšenie, minimálne 30 až 45 minút. Majte pri sebe pero a papier na neskôr. Vypnite telefón a televízor. Chvíľu zostaňte v tichu, pozvite svoju myseľ, aby sa stíšila, upokojila a zostala v pozadí.
- Uvoľnite svoje telo, no zostaňte bdelí. Zavrite si oči a svoje vedomie preneste do vášho vnútra a predstavte si, že sa pozeráte do vnútra svojho tela. Nalaďte sa na to, čo tam vnímate a všimnite si, ako sa pri tom cítite.
- Prijmite pravdu, že pod povrchom sa ukrývajú emócie, ktorým ste sa predtým vyhýbali. Dovoľte im, aby prišli, aby vyšli zo skrytých a utajených miest.
- Ak vo svojom vnútri začujete slová, vypočujte si ich a opýtajte sa: „Ako sa pri týchto slovách cítim?“
- Dovoľte všetkým pocitom vyjsť na povrch a dovoľte im sa naplno vo vnútri vášho tela prejaviť a zostaňte uvoľnení a otvorení.
- Keď pocit naplno prežijete, spýtajte sa: „Čo je v jeho jadre?“ a otvorte sa ešte viac.
- Ak do mysle príde počas tohto procesu nejaká osoba, všimnite si, kto to je a dovoľte tomu obrazu odísť. Zostaňte s daným pocitom.
- V niektorom bode možno zažijete ničotu, prázdnotu, bez akejkoľvek emócie. Je to súčasť procesu a považujte to za akýkoľvek iný pocit. Ak budete mať pocit, že ste sa zasekli, uvoľnite svoje telo, akékoľvek stiahnutie vašej mysle a privítajte aj toto zaseknutie. Naozaj to naplno zažite – je to tiež len ďalšia vrstva pocitu.
- Napokon sa otvoríte do pozitívneho pocitu. Zvyčajne je tento pocit rozľahlý a akoby všadeprítomný. Otvorte sa do jadra pozitívneho pocitu a poriadne ho precíťte. Chvíľu tu zostaňte.
- Ak sa prechodom cez tieto vrstvy emócií ukázala nejaká osoba, jemne otvorte oči, vezmite si pero a papier. Napíšte jej z tohto miesta otvorenosti. Vyprázdnite sa zo všetkých pocitov, ktoré voči tejto osobe v sebe nosíte – dajte to všetko von, či negatívne alebo pozitívne. Tiež pomôže, ak budete hovoriť tieto slová nahlas. Len píšte, až kým nezostane nič, čo by ste chceli zo seba dostať von. Potom z tohto miesta prázdnoty tej osobe odpustite bolesť a zranenie, ktoré vám v minulosti spôsobila. Ak jej nemôžete naplno odpustiť, je treba, aby ste zo seba ešte niečo vypovedali – spravte to a potom jej odpustite. Odpustenie je mocné -uzdravuje a oslobodí vás z pút emócií spojených s touto osobou.
- Zostaňte v tejto rozľahlosti, vnímajte, či z vášho vnútra prichádza nejaká inšpirácia. Ak áno, dovoľte slovám vyplynúť na papier. Môžu to byť protipóly vašich trápení, nové životné plány alebo len všeobecná rada sebe samému. Majte túto radu vždy po ruke – pre budúcnosť – môže v sebe niesť hlbokú múdrosť, ktorá bude formovať vašu budúcnosť.
- Stanovte si termín ďalšieho takéhoto rande so sebou. Časom a skúsenosťou to bude ľahšie. Ak potrebujete pomoc, na www.brandonbays.sk sú uvedené semináre týkajúce sa tejto práce ako aj zoznam akreditovaných terapeutov, ktoré sa touto prácou zaoberajú.
Autor: Kevin Billett, manžel a obchodný partner Brandon Bays
